Nepomenovaný - 178.časť

Prešlo niekoľko krásnych týždňov v manželstve. Zvykla som si na pokoj, ktorý som s Joelom každý deň prežívala. Všetko okolo Vila utíchlo. Tak sa Joel dohodol s Mikaelom, že už ochranu pri dome nepotrebujeme. Chceli sme súkromie. 

Pomaly sa približovali dni, kedy malo začať súdne pojednávanie s Vilovým otcom. Bola som práve v práci a chystala som sa zatvárať, keď mi zazvonil telefón. Bolo to neznáme číslo. Prekvapene som sa zamračila na displej. 

"Prosím?" spýtala som sa vážne. 

"Lívia, to som ja, Lukáš. Prosím, teraz ma dobre počúvaj. Nie je čas na vysvetľovanie. Rýchlo vyhľadaj Joela a zabráň mu, aby sa stretol s tým, kým má. Je to pasca od Vila. Musíš konať rýchlo, inak sa môže stať niečo hrozné." jeho hlas bol naliehavý a vystrašený. Nechápala som, čo tým sleduje. 

"Lukáš, prečo by som ti mala veriť po tom, čo si urobil?" spýtala som sa podozrievavo.

"To teraz nie je dôležité. Prosím, choď a nájdi Joela." povedal rázne a zložil. Chvíľu som sa mlčky pozerala na telefón. Do srdca mi vbehla tieseň. Ak ma chcel vystrašiť, tak práve sa mu to podarilo. Rýchlo som vytočila Joelove číslo. Chcela som sa presvedčiť, že je v poriadku. Nedvíhal. Tieseň sa začala zvyšovať. Zavolala som opäť. Zdvihol to Janko. 

"Lívia? To som ja Janko, Joel si zabudol mobil v kancelárii. Ponáhľal sa na nejaké stretnutie." povedal pokojne. Do môjho srdca sa postupne začal vkrádať strach. 

"Janko? Vieš, kde sa má konať to stretnutie?" spýtala som sa naliehavo. 

"Áno. V jednej rozostavanej budove. Prišlo to tak náhle a nečakane. Ani neviem, o čom sa Joel s tým dotyčným bavili. Iba si zapísal na papier adresu a utekal tam. Lístok ostal na stole, viem, kde to je." Jankov hlas znel vážne. "Prečo sa ma to pýtaš?"

"Janko, prosím, rýchlo príď ku knižnici autom. Potrebujem sa tam urýchlene dostať. Ponáhľaj sa, prosím." naliehala som. Janko bez ďalších otázok zložil. 

O pár minút prišiel za mnou. Snažila som sa udržiavať pokoj, ktorým ma Boh posledné týždne obdarovával, ale strach mal silnejšie chápadlá. Vkrádal sa pomaly a cielene. Janko mlčal a sústredil sa na cestu. Tesne pred kovovou bránou Jankovi zazvonil telefón. Keď zastavil, rýchlo som vystúpila a utekala cez dvere dnu. Všade bol pokoj. Bolo zvláštne, že nikde neboli žiadni robotníci. Predo mnou stála asi trojposchodová rozostavaná budova. Pri nej bolo postavené lešenie. Pomaly a potichu som sa prechádzala a snažila sa vyhľadať Joela. Zahľadela som sa dohora. V budove, niekoľko metrov nad zemou, som zazrela pohyb. Zastavila som a sústredene hľadela na to miesto. Po chvíli sa objavila postava a ja som ju jasne rozoznala. Bol to Joel a cúval. Zrýchlil sa mi dych. Čo sa tam deje? 

"Joel." potichu som šepla a zdesene sa pozerala na neho z diaľky. Pomalými krokmi stále cúval. Bol už takmer tesne blízko kraja lešenia. "Stoj!" skríkla som. Zrazu zaznel výstrel. Srdce mi na pár sekúnd zastalo. Neveriacky som pozerala ako padá Joelovo bezvládne telo a končí na zemi. Prešiel mnou obrovský šok. Zazrela som Vilovu arogantnú tvár a zbraň v jeho ruke. Opäť som sa pozrela na Joela. V kútiku duše som dúfala, že otvorí oči. Že je to všetko iba zlý sen. Rýchlo som sa k nemu rozbehla a kľakla si k jeho hlave. Jeho tvár bola úplne nehybná. Zrazu ku mne dobehol Janko. V tvári mal zdesený výraz. 

"Janko, rýchlo, volaj sanitku!" kričala som. Pohladila som ho po vlasoch. Na ruke mi ostala stopa krvi. Aj na košeli sa mu začal vytvárať veľký červený fľak. Roztriasli sa mi ruky a na malý okamih som prepadla beznádeji. Pohľad sa mi zahmlel v slzách. Toto sa nemôže stať. Bože, prosím, nemôžeš mi ho vziať, ešte nie! Kričalo moje vnútro. Po chvíli mnou prešla nadprirodzená sila. Nadýchla som sa, utrela si slzy a skontrolovala, či dýcha. Bezúspešne. Nenahmatala som mu žiaden pulz. Snažila som sa zachovať pokoj a okamžite začala s masážou srdca. Nesmie zomrieť! Hovorila som si pri každom stlačení hrudníka. Nesmie zomrieť! Stále bezúspešne. "Bože, prosím, toto nie. Nesmieš mi ho zobrať!" skríkla som a silno udrela na miesto, kde sa mu nachádzalo srdce. Zrazu sa mu jemne zdvihol hrudník. Prešla mnou malá iskrička nádeje. Rýchlo som si položila ucho na jeho hruď a začula som tichý tikot. Zaplavili ma slzy. Vďaka Bože. Pošepla som potichu. Zrazu som začula sirénu a dnu vbehla sanitka. Ani som si nevšimla, kedy Janko otvoril bránu. Záchranári rýchlo vyskočili a okamžite mu začali kontrolovať životné funkcie.

"Musíme urýchlene zastaviť krvácanie, inak ho stratíme." zaznel hlas jedného zo zdravotníkov.