Nepomenovaný - 180.časť

Janko ma rýchlo zachytil a pomohol mi posadiť sa. Začula som Sarin hlas, ako sa pýta, koľko máme času. Sestrička odpovedala, hodinu. Dvere sa zatvorili a ja som sa na oboch pozrela zdesene. Janko ráznym hlasom povedal, že sa ide spýtať Davida. Nemo som hľadela na svoje krvavé prsty. Keby som mohla, darovala by som mu toľko krvi, koľko by potreboval. Nemala som však rovnakú skupinu. Pomalými krokmi ku mne pristúpil Mikael. Prekvapene sa pozrel na Saru a spýtal sa, či je niečo nové. Všetko mu vysvetlila. Pokojným pohybom si ku mne prisadol a ticho pošepol:

"Lívia, ja mám rovnakú krvnú skupinu." jeho hlas ma vytrhol z letargie. Nadšene som mu pozerala do očí. Zrazu pribehol Janko s Davidom. David smutne pokýval hlavou, že on takú krv nemá a ani Noemi. Vydýchla som. O pár minút sa otvorili opäť dvere. Ja s Mikaelom sme pristúpili ku sestričke a objasnili sme jej situáciu. Tá Mikaelovi, rýchlym tempom v hlase, všetko vysvetlila. Pokojne prikývol a nasledoval ju do miestnosti na odber. Bola som nesmierne vďačná Bohu, že ho k nám poslal a malými krokmi som prijímala Jeho nadprirodzené vedenie situácie. Opäť som sa v tichu usadila a trpezlivo sa snažila čakať, čo sa bude diať. Tentokrát som hypnotizovala dvere, kde vošiel Mikael. David si ku mne sadol. Pohladil ma po ruke. Nesmelým pohľadom som sa mu snažila poďakovať. Nedokázala som rozprávať. Bála som sa, že by sa môj hlas zlomil a ja celá by som sa zosypala. Nech som sa snažila byť akokoľvek silná, tušila som, že moje vnútro je celé zničené. Po chvíli vyšla sestrička a jemne sa na mňa usmiala. Sledovala som ju, až kým sa nezatvorili dvere do sály. Po pol hodine vyšiel Mikael. Usadil sa hneď vedľa Davida. Naliehavo som sa mu pozerala do očí, aby mi povedal nejakú informáciu. 

"Je to v poriadku, môžu ju použiť pre Joela." pokojne mi opätoval pohľad. Vydýchla som úľavou a opäť sa zahľadela na displej nad dverami do sály. Mlčala som. Sara ku mne bola veľmi láskavá a trpezlivá. Pýtala sa, či niečo nepotrebujem. Zakaždým som pokývala hlavou, že nie. Avšak jediné, čo moje telo a duša potrebovali, bol Joelov pohľad. Roztápal sa v ňom všetok môj strach. Myšlienky sa na mňa sypali ako prach popola. Začierňovali moju dušu. "Zostaň v mojej láske." ozvalo sa v celom tom mojom chaose. Ako? Ako Ježiš? Ukáž mi, ako? Nevládzem. Bolí ma každý nádych, ktorý urobím pri myšlienke na neho. Moje srdce je také slabé, Bože. Duša je unavená, až na smrť. Nedokážem žiť bez neho. Neviem a nechcem si to predstaviť. Prosím, zachráň ma z tohto trýznenia. "Ak uveríš, uvidíš Božiu Slávu." (Biblia, Jn 11:40) Tentokrát bol hlas naliehavejší a jasnejší, ako predtým. Áno! Chcem. Chcem, Ježiš. Odpovedala som vo svojom vnútri. Srdce sa mi upokojilo a v tichosti som čakala na to, kedy sa otvoria dvere zo sály. Netrvalo to dlho a von vyšiel doktor spolu so sestričkou, ktorá doprevádzala Mikaela. Náhle som sa k nim postavila a ticho počúvala verdikt, ktorý vyšiel z doktorových úst. Mikael stál po mojej pravici, vedľa David s Jankom a Sarou. Doktorova tvár bola unavená a zdržanlivá.

"Stav vášho manžela je veľmi vážny. Utrpel silný úraz hlavy, ktorý spôsobil krvácanie do lebky a silný opuch mozgu. Taktiež ma poškodenú krčnú chrbticu, zatiaľ nevieme v akom rozsahu. Počas vyberania guľky z oblasti brucha, stratil veľké množstvo krvi a raz nám skolaboval. Jeho stav budeme naďalej monitorovať, je v bezvedomí. Nemôžem povedať, že je stabilizovaný. Mozog je veľmi špecifický orgán. Pripravte sa na to najhoršie." doktorove posledné slová zneli veľmi chladno. Keď odišiel, zatmelo sa mi pred očami. Neviem, čo sa stalo. Iba na malý okamih som stratila vedomie a pocítila som príjemné teplo. Ticho a pokoj mnou prešli rovnako ako letný dážď, keď sme s Joelom utekali cez lúku pri našom spoločnom výlete. Spomenula som si na ten pocit, tak oslobodzujúci. Pocítila som ostré svetlo a pomaly pootvorila oči. Nado mňa sa skláňal doktor. Do srdca mi vošla tupá bolesť. Uvedomila som si, kde som a hlavne prečo. Joel. Zaznel bolestný hlas v mojom srdci. 

"Mladá pani, ako sa cítite?" spýtal sa pokojne a skúmal moje zreničky. 

"Dobre." odpovedala som zachrípnuto. Za doktorom na mňa hľadeli dva páry očí. Bol to David a Mikael. Smutne som oči opäť privrela a nadýchla sa. Naplnila ma nová sila. Snažila som sa posadiť. V ruke som zacítila ostrú bolesť. Všimla som si infúziu, ktorá mi kvapkala do žily. Vydýchla som. 

"Prosím, oddýchnite si. Tým, že sa úplne unavíte, si veľmi nepomôžete." uprel na mňa starostlivý pohľad a ja som prikývla. Vnútro mi opäť gniavila ťažoba. Spomenula som si na doktorove kruté slová. Mikael sa naklonil k Davidovi a niečo mu pošepol. Ten prikývol a odišiel von spolu s doktorom. Mikael sa ticho posadil ku mojej tvári. Mlčal a pokojne upieral pohľad na infúziu. Zahľadela som sa na svoje prsty. Spomenula som si, ako sa ich Joel rád dotýkal. Mala som chuť plakať, ale nevládala som. Moje srdce mi to nedovoľovalo. Iba jedna slza mi stiekla po líci. Mikael sa na mňa citlivo zahľadel. 

"Ako sa cítiš?" spýtal sa pokojným hlasom. Po tom všetkom, čo videl a počul, ešte stále jeho tvár vyžarovala pokoj. Nechápala som, ako to dokáže. Nadýchla som sa. Nevedela som, čo mu mám povedať. 

"Boh môže urobiť zázrak." povedala som zúfalo. 

"Urobí." povedal stroho. Stále ma pozorne sledoval. Jeho slovo mi vošlo hlboko do srdca. Zvedavo som zdvihla obočie. 

"Pomôž mi, aby som verila viac Bohu ako tomu, čo počujú moje uši." pošepla som. Privrel oči a ticho prikývol. Chytil moju dlaň do svojej, sklonil hlavu a niečo potichu pošepol. Aj ja som po chvíli privrela oči a snažila sa sústrediť na jeho hlas:

"Drahý Otec, Ty, ktorý vieš všetko a všetko máš vo svojej moci. Upokoj burácajúce more v Líviinom vnútri. Potrebuje Tvoju útechu a v plnosti nasýtiť ducha Tvojou Pravdou. Osloboď ju od strachu a bolesti a podaruj jej trpezlivosť a istotu v Teba. Ja viem, že všetko, čo sa týka Joela je v Tvojich rukách. Tvoja vôľa je správna. Nič, čo urobíš, nie je bezdôvodné. Odovzdávam Ti jeho a aj jeho manželku. A ďakujem. Za Tvoju dobrotu a lásku. Je vzácna aj v týchto časoch. V mene Tvojho Syna Ježiša Krista. Amen."

Moje srdce horelo. Hoci mi v hlave ešte stále výrili rovnaké myšlienky, ako predtým, srdce sa upokojovalo pri každom Mikaelovom slove. Bolo to ako dážď v dlhotrvajúcom suchu. Pošepla som tiché amen. Neotvárala som oči. Nechala som, nech sa nechám ukolísať, tým novovytvoreným pokojom a zaspím. Úplne som sa upokojila a naozaj zaspala. 

Zobudila som sa o pár hodín. Vonku bola úplná tma. Mikael mal zavreté oči a spal na stoličke. Infúziu som už na ruke nemala. Potichu som sa posadila a snažila sa udržať rovnováhu. Pomaly som sa postavila a čo najtichšie, aby sa Mikael nezobudil, som vyšla von, na chodbu. Nikto tam nebol. Prešla som rovno a snažila sa nájsť nejakého zdravotníka. Okolo mňa prešla žena v strednom veku. Spytujúco na mňa zdvihla obočie. 

"Čo tu robíte?" nahnevane sa zamračila. 

"Prepáčte, chcela by som iba na chvíľu vidieť svojho manžela. Dnes podvečer ho priviezli s poranenou hlavou a streľným poranením brucha." zúfalo som sa na ňu pozrela. Jej tvár zjemnela. 

"Áno, viem o koho sa jedná. Žiaľ, nemôžete tam ísť." odpovedala citlivo. Smutne som sklonila hlavu. 

"Chápem." prikývla som a otočila sa naspäť. Žena odišla a mne sa náhle spravilo nevoľno. Utekala som na toaletu, ktorá bola hneď vedľa izby, z ktorej som vyšla. Pustila som studenú vodu v umývadle a ochladila si líca a krk. Uvidela som svoju tvár v zrkadle, bola veľmi bledá. Opäť sa mi zdvihol žalúdok. Snažila som sa zhlboka dýchať. Žalúdok som však stále mala ako na vode.