Nepomenovaný - 181.časť

Keď som otvorila dvere, pridržiavala som sa steny. Stále som sa necítila dobre a nohy sa mi podlamovali. Náhle sa otvorili dvere od izby a vyšiel odtiaľ Mikael. Prekvapene sa na mňa pozrel a zachytil moju ruku. Pomaly mi pomohol dostať sa naspäť k posteli a posadiť sa. Zo stolíka vzal fľašu vody a ponúkol mi, aby som sa napila. Prinútila som sa dostať do seba pár glgov. 

"Prosím ťa, bol by som rád, keby si za tejto situácie nikam nechodila sama. Sľúbil som Joelovi, že ak by sa mu niečo stalo, postarám sa o teba... " jeho hlas sa náhle zlomil a uvedomil si, čo povedal. Zastavil sa a mlčal. Neveriacky som na neho upierala pohľad. 

"Prečo a kedy ťa o to požiadal?" zjavila sa moja otázka a hneď som ju položila nahlas. Neodpovedal. "Prosím, Mikael, odpovedz." naliehala som. 

"Keď som sem prišiel. Priznal sa mi o výhražných listoch, ktoré mu chodili do práce. Nechcel ti o tom povedať, aby ťa nevystrašil." povedal smutne. 

"Priznal sa mi, ale nechcela som vedieť, čo sa tam nachádza. Verila som, že sa nič zlé nestane." stíchla som a zahľadela sa na svoje prsty. Mikael otvoril náruč a ponúkol mi útechu. Bez slov a zbytočných rečí. Prijala som a opäť sa upokojila. Cez okno som zazrela ako tmu pomaly nahrádza svetlo. Nový deň, nová nádej. Pošepla som si v duchu. Premohla ma únava. Privrela som oči. 

Bežala som. Nevedela som kam a ani pred čím. Iba môj inštinkt ma to nútil robiť automaticky. Hrdlo ma pálilo od ostrého vzduchu, ktorý mnou prenikal. Postupne sa moje nohy spomalili. Beh sa nahradil v rýchlu chôdzu, až som nakoniec úplne zastala. Nikde nič. Iba ticho a zvláštny pocit prázdna.

"Poď, nasleduj ma." zaznel hlas niekde nado mnou.

"Ale kam?" spýtala som sa zúfalo. Ticho. Žiadna odpoveď. Urobila som prvý, nesmelý krok. Potom ešte jeden a ďalší. Náhle sa predo mnou objavila priepasť. Bola tmavá a bezodná. Do vnútra sa mi vkradla beznádej. Naspäť som už ísť nemohla, akoby mi to nohy nedovoľovali.

"Poď." zaznel opäť rovnaký hlas. Pokývala som hlavou.

"Nemôžem." zvolala som.

"Som aj tam, kde si strachom vytváraš priepasti. Neboj sa. Poď a nasleduj Ma." hlas bol naliehavejší a nútil ma vyjsť z mojej bezpečnej zóny. Privrela som oči a urobila prvý krok. Čakala som, že spadnem, ale zrazu sa predo mnou objavila tvár zahalená do svetla. Priepasť zmizla. Stála som na mieste, ktoré presakovalo pokojom.

"Poď a nasleduj Ma." jeho vyzvanie malo hlbší význam. Moje srdce mi to našepkávalo. Kráčala som za Ním. Udivene som sledovala ako tma, ktorá bola vždy pred nami, v Jeho svätosti mizne. Usmiala som sa.

Otvorila som oči. Ten sen bol opäť tak reálny, že mi dlhší čas trvalo, kým som si zvykla, kde vlastne som. Mikael stál pri okne a mlčal.

"Ako sa má Joel?" spýtala som sa náhle. Mikael sa otočil a pokojne si ku mne sadol.

"Stále rovnako." odpovedal a pohladil ma pohľadom. Sklopila som pohľad.

"Môžem ťa o niečo poprosiť?" opäť som sa na neho pozrela. Prikývol. "Vezmi ma, prosím, domov." Chvíľu mlčal a premýšľal.

"Chcel som sa ťa spýtať jednu otázku." odpovedal inak, ako som očakávala.

"Akú?"

"Čo sa stalo, keď si tam prišla?" spýtal sa citlivo. Nastupoval jeho inštinkt vyšetrovateľa.

"Dlhšie mi trvalo, kým som zistila, kde vlastne Joel je. Keď sa mi ho podarilo zazrieť, cúval. Neviem, čo sa tam dialo. Iba," odmlčala som sa a snažila sa pripomenúť si svoj sen, "keď zaznel výstrel a Joel spadol, uvidela som Vila." hlas sa mi zlomil a pocítila som bolesť. Nadýchla som sa a snažila sa upokojiť. Mikaelova tvár sa zaplavila napätím. 

"Ostaň tu, prosím." ukázal prísne, vytiahol si mobil a vyšiel von. Začula som jeho tichý hlas. Nepočula som však, čo hovorí. Zahľadela som sa do okna. V srdci mi stále znel Ježišov pokojný hlas: "Poď a nasleduj Ma." Túžila som po tom, vojsť do nášho domu, kde by som cítila Joelovu vôňu a zavrieť sa v mojej obľúbenej miestnosti. V knižnici. Miesto, ktoré s toľkou láskou Joel vytvoril iba pre mňa. Miesto, kde som mohla zavrieť dvere a vždy, v istote a bázni, ponúknuť Bohu svoje unavené srdce. Aspoň na pár krátkych chvíľ. Viem, že aj Joel by to tak chcel.