Nepomenovaný - 183.časť

Dočítala som posledné slová a prešli mnou zimomriavky. Keď to písal, ani len netušil, ako veľmi to bude pre mňa dôležité. Už viem, prečo ma sem srdce viedlo. Všetko mi to dávalo zmysel. Vďaka, Bože. Ty si stále so mnou. Vedieš moje kroky a si verný. Aj keď ja nie som. Tvoja láska je tak bezhraničná, že čokoľvek sa stane a čokoľvek spravím, vždy si tu a trpezlivo čakáš s otvorenou náručou, ponúkať mi to, čo je tak potrebné. Zmierenie s Tebou, ktoré prináša tak nádherný pokoj. 

Boh všetkej milosti, ktorý vás v Kristovi Ježišovi povolal do svojej večnej slávy, vás po krátkom utrpení zdokonalí, utvrdí, upevní a postaví na pevný základ. (Biblia, Prvý Petrov 5:10) 

A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.(Biblia, Filipanom 4:7) 

Všetky tieto slová nahradili čierne myšlienky v mojej mysli. Až teraz sa dokázalo moje srdce úplne upokojiť. Zrazu mi zazvonil mobil. Neochotne som ho vybrala a pozrela naň.

"Prosím?" zaznel môj hlas. Ešte stále mi do srdca prúdila nová sila.

"Lívia, kde si?" zaznel Mikaelov vážny hlas. Vydýchla som.

"Mikael. Som doma." povedala som unavene.

"Ostaň tam. Prosím ťa, nepohni sa odtiaľ, kde si." povedal naliehavo.

"Dobre." nechápavo som odpovedala. Ihneď zrušil. Zrazu som začula zvuk zospodu. Niečo sa rozbilo. Rozbúchalo sa mi srdce. Otvorila som dvere od knižnice a nakukla von. Žiaden pohyb som nezaregistrovala. Čo to mohlo byť? Vošlo mi dovnútra. Pomalými krokmi som sa odhodlala prejsť po chodbe až ku schodisku. Napätie, ktoré mnou prešlo, ma prinútilo vrátiť sa späť. Otočila som sa a urobila prvé kroky naspäť ku dverám knižnice. Zrazu ma zovreli nejaké silné ruky a priložili mi niečo k ústam. Upadla som do tmy.

"Lívia, počuješ, otvor oči. Počuješ ma?" počula som známy hlas. Snažila som sa otvoriť oči, ale videla som zahmlene. Opäť som ich zavrela a otvorila. Uvidela som Lukášovu napätú tvár. Zmätene som na neho zažmurkala a zamračila sa. Náhle som sa posadila. 

"Čo tu robíš?" spýtala som sa s obrovskou bolesťou hlavy. Chytila som si spánky a opäť privrela oči. Po chvíli som sa snažila sústrediť na to, kde vlastne som. Vôbec som to tu nepoznala.

"Vilo ťa uniesol. Nemôžem ti toho veľa povedať, lebo za chvíľu sem príde. Chcem, aby si vedela, že ti pomôžem dostať sa odtiaľto. Prosím, buď pokojná." hovoril tichým hlasom. Zmätene som na neho pozerala. Čo to hovorí? Do žalúdka mi vošla nevoľnosť, keď som začula Vilovo meno.

"Robíš si zo mňa srandu?" neveriacky som do neho zapichla pohľad. Sklamane pokrútil hlavou.

"Chápem, že nemáš dôvod mi veriť, ale všetko, čo hovorím je pravda. Dal som sa na Vilovu stranu, lebo som tušil, že niečo chystá a nenechá to len tak. Musel som si získať jeho dôveru. Moja predtucha bola správna. Prosím, ver mi, ja ti nechcem ublížiť. Práve naopak. Teraz je tu veľa chlapov, ale niečo vymyslím a dostanem ťa odtiaľto." naliehavo pošepol. Zmätene som skúmala jeho tvár. Zrazu sa otvorili dvere. Lukáš rýchlo vstal a jeho tvár zmenila výraz. Dnu vošiel Vilo.

"Čo tu robíš?" spýtal sa Vilo podozrievavo a zahľadel sa na Lukáša. Neveriacky som hľadela raz na jedného a potom na druhého. Toto musí byť zlý sen. Nemo som privrela oči a opäť ich otvorila. Vilo tam ešte stále stál.

"Počul som zvuky, tak som ju prišiel skontrolovať." povedal Lukáš chladno.

"Odíď." zaznel arogantný Vilov hlas. Zadržala som dych, keď Lukáš privieral dvere. Daroval mi ešte povzbudzujúci pohľad.

Vilo si vzal stoličku a sadol si blízko mňa. Zdvihol sa mi žalúdok a sklopila som pohľad. Snažila som sa udržiavať vnútorný pokoj a nenechať sa vystrašiť.

"Tak konečne sa po dlhej dobe vidíme, maličká." zaznel jeho arogantný hlas. Zaťala som zuby a stále sledovala svoje prsty. Drsne mi chytil tvár a prinútil ma pozrieť sa na neho. Môj pohľad bol spaľujúci. "Nič mi nepovieš?" spýtal sa s úškrnom. Vytrhla som tvár z jeho zovretia. Nadprirodzene ma naplnil pokoj. Nepociťovala som ani štipku strachu. Možno to bol obranný mechanizmus zo šoku, ktorý som posledné dni prežívala. V hĺbke srdca som však tušila, že Boh ma na toto pripravoval už dlhší čas. Pozerať sa priamo do očí mojej živej nočnej more. Viera v Neho mi dodávala odvahu. Zaťala som zuby.

"Čo chceš?" spýtala som sa priamo.

"Ale, ale. Naša maličká nám za ten čas dospela. Páči sa mi tvoja bojovnosť. Nechám si ťa tu určitý čas a potom rozhodnem, čo s tebou urobím." opäť sa uškrnul, nechutne na mňa žmurkol, postavil sa a otvoril dvere. "Dávaj na ňu dobrý pozor." povedal niekomu a zamkol dvere. Vydýchla som. Snažila som sa postaviť, ale prešla mnou náhla nevoľnosť. Podlomili sa mi kolená a zatmelo pred očami. Rýchlo som si sadla naspäť na posteľ. Po chvíli sa otvorili dvere, dnu vošiel chlapík s chladným výrazom a položil mi na zem tácku s jedlom a vodou. Potom opäť zamkol. Neveriacky som pokrútila hlavou. Toto musí byť naozaj zlý sen. Snažila som sa z hlboka dýchať a zachovať chladnú hlavu. Do podbruška mi však opäť vošla ostrá bolesť. Schúlila som sa v posteli. Viem, že si tu, Bože, urob niečo, prosím. Volala som v mysli. Opäť rovnaká bolesť. Privrela som oči a snažila sa upokojiť. Tupo som sa zahľadela na dvere. Bolesť postupne prestávala.

Neviem, aký čas ubehol. Ešte stále som ležala schúlená na posteli. Bolesť už úplne prešla, ale vždy, keď som sa snažila postaviť, zatočila sa mi hlava. Po chvíli sa otvorili dvere. Vonku znel nahnevaný Lukášov hlas.

"Pustite ma dnu, inak sa na vás budem sťažovať Vilovi. Veľmi dobre viete, aký je, keď sa nahnevá."

Zrazu vyrazil dvere a zavrel ich zvnútra. Potichu si ku mne kľakol a skúmavo mi pozoroval tvár.

"Si v poriadku?" spýtal sa ustarane.

"Zober ma odtiaľto. Necítim sa dobre." povedala som ticho. Zobral pohár s vodou na zemi a pomohol mi napiť sa.

"Si strašne bledá. Nechceš sa najesť?" ponúkal mi sústo napichnuté na vidličke. Zdvihol sa mi žalúdok a privrela som oči. Ticho som pokrútila hlavou. Lukáš mi chytil ruku.

"Neboj sa, budem tu pri tebe. Vilo odišiel, vráti sa až zajtra na obed." nežne mi odsunul pramienok vlasov z tváre. Nevládala som sa pohnúť a ticho privrela oči. Úplne som stratila pojem o čase. 

                              .       .       . 

Začula som hlasný rozhovor niekde blízko mňa. Nevládala som však otvoriť oči. Strašne ma boleli viečka. 

"Vilo, musíme ju vziať do nemocnice. Veď sa na ňu pozri. Včera sa ešte vládala napiť, ale dnes už odmieta aj to." začula som naliehavý Lukášov hlas. Bolesť, ktorá mi zvierala podbruško sa odrána zvyšovala. Ledva som zvládla, s Lukášovou pomocou, prejsť na záchod.

"Nie! Mám s ňou ešte svoje plány." zaznel Vilov hlboký, rázny hlas.

Opäť ticho.

                              .        .        . 

Keď som opäť otvorila oči, bola tma, cítila som obrovskú zimnicu. Lukáš ma prikryl dvoma dekami a dával mi na čelo studenú vreckovku.

"Som veľmi smädná." zaúpela som. Podal mi k perám pohár s vodou.

"Si strašne horúca." povedal Lukáš ustarane. Ťažké viečka ma premáhali k spánku. Bolelo ma celé telo, najviac však podbruško. Opäť ma zahalila tma.

                          .          .          . 

Keď som sa prebrala, bol opäť podvečer. Bolesť neprestávala a klepala som sa zimou. Lukáš vedľa mňa nebol. Apaticky som sa zahľadela na dvere, boli otvorené. Snažila som sa posadiť, bola som však veľmi slabá. Skoncentrovala som všetku silu, ktorú som v sebe mala a prinútila sa vstať. Opierala som sa o stenu. Keď som vyšla von z dverí, nikto tam nebol. Začula som hádku, ktorá vychádzala zospodu. Podlomili sa mi kolená a na určitý čas som si kľakla na zem. Bolel ma každý nádych, ktorý som urobila. Nabrala som poslednú silu, ktorú som v sebe mala a zaprela sa o stôl vedľa mňa. Dole bolo ticho. Podišla som ku schodisku. Mala som pocit, že sa mi trhá celé moje vnútro. Zakričala som a spadla na zem. Rýchlym krokom hore vybehol Lukáš. Prekvapene sa na mňa pozrel a zdvihol ma do náručia. Pomaly ma položil naspäť do postele a vytiahol mobil. 

"Mikael, viem, kde je Lívia. Príď rýchlo, prosím...." jeho hlas bol naliehavý a vystrašený. Pomaly sa mi však strácal. Oči sa mi zavreli, bolesť pomaly ustupovala. Zaplavilo ma príjemné teplo a ticho.