Nepomenovaný - 184.časť

"Ako sa má?" začula som mamkin tichý hlas. 

"Už konečne prestala krvácať." do uší mi vošiel nežný hlas Noemi. Pomaly som otvorila oči. Pozrela som sa okolo seba. Mamka sa usmiala a pozrela na Noemi. 

"Kde som to?" šepla som tichým, zachrípnutým hlasom. 

"Si v nemocnici. Už si v bezpečí, všetko je v poriadku." zaznel mamkin dojatý hlas. Pozrela som na Noemi. Usmievala sa s očami plnými sĺz. 

"Joel. Ako sa má Joel?" spýtala som sa naliehavo. Noemi mi nežne chytila ruku a pohladila ma po nej. 

"Drahá, oddýchni si. Si ešte veľmi slabá. Ešte sa pozhovárame." jej pokojný výraz tváre mi do srdca vniesol upokojenie. Strašne sa mi chcelo spať. Zavrela som oči. 

"Moja sladká princezná", Joelov pohľad ma nežne hladil, "som tu, ničoho sa nemusíš báť. Milujem ťa." Srdce mi bilo nadšením, že som mohla opäť vidieť jeho láskavé modré oči. Vrhla som sa mu okolo krku. Nežne ma pohladil po vlasoch a vnoril si tvár do nich. Ach, ako veľmi mi chýbal. Keď som sa však odtiahla, jeho tvár pomaly mizla. 

"Nie!" skríkla som. "Vráť sa. Potrebujem ťa." 

Zdesene som dýchala a ihneď otvorila oči. V izbe nikto nebol. Snažila som sa upokojiť. Bol to iba sen. Iba sen. Privrela som oči. Začula som, ako sa otvorili dvere. Nadýchla som sa a pomaly opäť oči otvorila. Dnu vošiel Mikael. Sadol si na stoličku vedľa mňa a priateľsky sa na mňa usmial. 

"Ako sa cítiš?" spýtal sa so záujmom. 

"Už lepšie. Chcela by som vidieť Joela." povedala som náhlivo a snažila sa posadiť. Zatočila sa mi však hlava a opäť som si ľahla. Mikael ma jemne chytil za ruku. Ticho prikývol. 

"Všetko chce čas." povedal pokojne. "Chcel som ti povedať, že Vilo už je vo väzení a rovnako aj jeho otec. Už vám žiadno neuškodia. Lukáš bude svedčiť v náš prospech." jeho hlas bol vyrovnaný. 

"Ďakujem. Ako sa Lukáš má?" spýtala som sa so záujmom. 

"Dobre. Keby nebolo jeho, neviem ako by to všetko dopadlo. Keď som prišiel do vášho domu, už si tam nebola a ja som nemal žiadnu stopu. Až kým mi nezavolal Lukáš. Keď sme tam prišli, Vilo bol v bezvedomí a ďalší dvaja muži tiež. Neviem ako to zvládol, ale možno by mal pouvažovať o zmene povolania." jemne sa usmial. Opätovala som mu úsmev. Veľmi som ďakovala Bohu za to, že mi poslal práve jeho. 

"Ako sa Joel má?" veľmi som chcela počuť nejakú pozitívnu správu. Mikael privrel oči. So zatajeným dychom som ho skúmala. Netrpezlivo som sa na neho zamračila, keď sa na mňa opäť pozrel. Jemne sa usmial. 

"Možno by si bola rada jednej nečakanej návšteve." povedal veselým hlasom. Prekvapene som zažmurkala. Postavil sa a podišiel k dverám. Otočil sa chrbtom a potom pomaly cúval. Zaplavila ma zvedavosť. Keď sa otočil, zahľadeli sa na mňa tie najkrajšie oči. Zaplavili ma slzy. Mikael potiahol vozík s Joelom k mojej posteli. 

"Nechám vás samých." usmial sa na nás a odišiel. 

Do podbruška mi vošli moje známe motýle. Dojato som skúmala jeho tvár. Naklonil sa ku mne a zobral si moju ruku do svojej. Nežne ma pobozkal na končeky prstov. Ach, ako mi toto chýbalo. Ako mi chýbal on. 

"Si skutočný?" spýtala som sa so slzami v očiach. Pobavene sa usmial. Opäť mi pobozkal prsty. 

"Moja milovaná. Chvíľu ťa nechám samú a hneď mi skončíš na lôžku. Už sa to nikdy nestane." povedal zamilovane. Nadšene som sa z hlboka nadýchla. Konečne som mohla. Do srdca mi vošla radosť a láska.