Nepomenovaný - 185.časť

"Si v poriadku?" spýtala som sa nadšene a snažila sa posadiť. Ticho ma skúmal. V očiach mal zvláštne tajomno. Prekvapene som si prehliadala celú jeho tvár. 

"Myslím, že to ešte chce trošku času, ale podstatné je, že som tu a môžem ťa vidieť. Milujem ťa." privinul si moju ruku k lícu a privrel oči. Nadšene mi podskočilo srdce. 

"Áno, to je to najkrajšie. Že si tu a môžem vidieť opäť tvoje nádherné oči. Veľmi si mi chýbal." pohladila som ho jemne po jeho strnisku na tvári. Usmial sa. Náhle sa otvorili dvere a dnu vošiel lekár. 

"Dobrý deň. Vidím, že už sa máte lepšie. Ako sa cítite?" podišiel ku mne a začal počúvať moje srdce. 

"Dobre." odpovedala som prekvapene a zahľadela sa na Joela. Pobavene na mňa žmurkol. Nadšene som sa usmiala. 

"Tak to rád počujem. Ste pre nás hotový zázrak. To, že ste vy, aj vaše dieťa prežili, ešte doteraz nedokážem spracovať." zaznel jeho hlas. Vyjavene som sa na neho pozrela a potom na Joela. Prekvapene sa pozeral raz na mňa a raz na doktora. 

"Prosím?" zaznel Joelov prekvapený hlas. Doktor sa na neho veselo usmial. 

"Vy budete asi budúci otecko, však? Tak gratulujem. Vaša manželka je tehotná. Navrhujem, aby prvé týždne bola v kľudovom režime. Domnievam sa, že už ani jednému z nich nič zlé nehrozí. Vaše bábätko je hotový Boží zázrak." zaznel jeho nadšený hlas. "Oddychujte a nenamáhajte sa." otočil sa a odišiel. Ešte stále som neveriacky hľadela za ním. Bol ako víchrica. Joel sa na mňa pozeral so zamilovaným úsmevom. 

"My budeme mať dieťa?" spýtal sa nadšene. Stále som tomu všetkému nemohla uveriť. 

"Už to tak vyzerá." povedala som zmätene so slzami v očiach. Do jeho očí vbehli iskričky šťastia. 

"To je úžasné. Ja, nečakal som to. Som ten najšťastnejší muž na svete." povedal nadšene a pobozkal mi obe ruky. Jeho nadšenie sa vnieslo aj do môjho vnútra. Postupne som si začala uvedomovať, že v mojom brušku rastie nový život. Jeho dieťa. Láska a neha prešla celým mojim srdcom. 

"Ja tomu ešte stále akosi nemôžem uveriť. Je to také nečakané a zároveň nádherné. Vďaka, Ježiš. Toto dokážeš iba Ty." ticho som povedala s privretými očami. Joel sa široko usmieval, keď som sa na neho opäť pozrela. Jamky mu zdobili tvár. Nadšene som vydýchla. 

"Teraz ťa nechám oddychovať, dobre?" povedal starostlivo a opäť mi pobozkal ruku. 

"Nie, prosím, ostaň tu." prosebne som na neho uprela pohľad. 

"Musím sa vrátiť na izbu. Onedlho mi začne rehabilitácia. Kým sa úplne zotavíš, musím sa postaviť na nohy, aby som sa o teba a naše dieťatko mohol starať." povedal radostne. Usmiala som sa na neho zamilovane a prikývla. Už teraz som vedela, že bude skvelý otec. 

Keď odišiel, zasnene som sa zahľadela na svoje bruško a jemne ho pohladila. Všetko si to vedel, Pane. Vošiel si až do úplných hĺbok môjho vnútra. A ja som bola taká slabá. Moja viera je taká prchavá a Tvoja láska taká verná a silná. Neustále si mi prejavoval priazeň a ja som sa zmietala niekde medzi svojou slabosťou a strachom. Až teraz som začala chápať, prečo. Ďakujem. 

Dnu vošla mamka a Noemi. Bolo vidieť, že sú si jedna druhej oporou. Páčilo sa mi vidieť ich spolu. 

"Dcérka, ako sa cítiš?" prisadla si ku mne mama a pohladila ma po tvári. Usmiala som sa. Na ňu i na Noemi. 

"Výborne. Nikdy som sa necítila lepšie." povedala som nadšene. Obe sa veselo usmiali. "Už to viete, však?" spýtala som sa oboch. Prikývli a pohladili ma po ruke. 

"Som šťastná, že ste to práve vy dvaja s Joelom, kto ste zažili takýto obrovský Boží zázrak. A to zo všetkých smerov." povedala nežne Noemi. 

"Moja vzácna Noemi, ani si nevieš predstaviť ako neopísateľne šťastná som. Koľko vďaky k Bohu v sebe mám. Naše dieťatko nám poslal v takú príhodnú dobu."

"Teším sa na naše vnúčatko." povedala mamka so zamilovaným pohľadom. 

"Takže ja budem ujo." zaznel nadšený Maxov hlas pri dverách. Prekvapene som sa nazrela. 

"Bráško, poď." nadšene som mu pokývala rukou. So širokým úsmevom sa postavil oproti mojej posteli. 

"Sestrička, ale priprav sa, že budem svojho synovca patrične rozmaznávať." ukázal na mňa výhražný ukazovák. Zasmiala som sa. Pripojil sa ku mne. 

"A jeho dedko ho bude chrániť rovnako ako jeho mamičku." priblížil sa ocko. Dojato som k nemu vystrela obe ruky. Mamka sa uhla a pustila ocka ku mne. Pobozkal moje ruky. Dojato som k nemu zdvihla zrak. 

"Môj drahý ocko, som rada, že si tu." zaplavili ma slzy. Ocko ma nežne objal a pobozkal do vlasov. 

"Dcérka moja, nech už ťa takéto hrôzy obchádzajú. Veľmi som sa o teba bál." jemne ma pohladil. Moje vnútro sa naplnilo ešte väčšou vďakou k Bohu.