Nepomenovaný - 186.časť

Po pár dňoch, keď som mala už dostatok síl postaviť sa, rozhodla som sa navštíviť Joela počas rehabilitácie. Môj ošetrujúci lekár, doktor "Víchrica", ako ho nazval Joel potom, čo nám nečakane oznámil, že som tehotná, mi v tom pomohol. Nakoniec sme sa s ním, spolu s Joelom, zblížili natoľko, že sa z nás stali priatelia. 

Keď som prišla na fyziatricko-rehabilitačné oddelenie Joelovi práve pomáhali zdvihnúť sa z vozíka. Mal dostatočne silné ruky, takže s ním nemali veľa roboty. Bol mi otočený chrbtom a ja som so záujmom sledovala ako sa veľmi snaží urobiť prvé kroky. Stálo ho to veľmi veľa námahy, videla som to na jeho napnutom chrbáte. Keď sa otočil, aby zmenil trasu ešte stále sa sústredil na svoje nohy. Mal privreté oči a silne zovretú tvár. Do srdca mi vošiel obdiv k nemu. Bol cieľavedomý a húževnatý. A prejavovalo sa to aj teraz. Niekoľkokrát prešiel tam a späť. Keď zdvihol pohľad jeho tvár bola zamračená bolesťou. Ihneď však ako sa zahľadel mojim smerom, jeho oči zjemneli. Usmial sa. Pristúpila som pomaly k nemu a pozdravila zdravotníkov, ktorí tam boli. Pohladila som ho po chrbáte a naklonila sa k nemu. 

"Ide ti to veľmi dobre." pošepla som hrdo. Oboma rukami sa oprel na moju stranu a zamilovane sa na mňa zahľadel. 

"Si nádherná." povedal tichým hlasom. Vôbec si nevšímal okolie. Nahol sa ku mne a nežne ma pobozkal. Rozbúšilo sa mi srdce. Prikryla som si pery rukou a ospravedlňujúco sa pozrela na personál. Veselo sa na nás usmievali. Po chvíli odišli so slovami, že si odbehnú na kávu. Joel na nich vďačne pokýval hlavou. 

"Čo mi to robíš? Privádzaš ma do rozpakov." veselo som sa na neho zamračila. Pobavene pokýval hlavou z jednej strany na druhú a znova ma pobozkal. Tentokrát vášnivejšie a dlhšie. Zachytila som sa rukami na rovnakom mieste ako on. Keď sa odtiahol, oči mu horeli láskou. 

"Chýbali mi tvoje pery." povedal zamilovane a čelo si oprel o moje. Pocítila som jeho vôňu zmiešanú s námahou, ktorú vynakladal. Prstami som mu pohladila napäté svaly na rukách. Jemne sa mu zdvihli kútiky do úsmevu. Potom ma pobozkal na čelo. 

"Mne si chýbal úplne celý. Tvoje oči, úsmev, dotyky, bozky. Všetko." vyznala som sa túžobne. Odkašľal si a zoširoka sa usmial. "Azda som ťa priviedla do rozpakov?" spýtala som sa hravo. Pomaly si oblizol pery a zaťal sánku. Potom všetku silu preniesol na pravú ruku a ľavou nežne vošiel do mojich vlasov. Naklonil sa a pobozkal ma na krk. Vedel, čo mi to spôsobí. Stiahlo sa mi celé vnútro túžbou k nemu. 

"Milujem ťa. Ak sa chceš hrať, počkaj, kým mi spevnejú nohy." pošepol mi po bozku. Zhlboka som sa nadýchla a tentokrát si odkašľala ja. Zoširoka sa usmial a do líc mu vbehli moje drahocenné jamky. Do srdca mi vošla obrovská dávka nehy. Pomaly sa odtiahol, žmurkol na mňa a pokračoval v cvičení, akoby som tam nebola. Iba občas na mňa túžobne pozrel hlbokým pohľadom. 

Po pár mesiacoch sa Joelovi opäť podarilo stáť na vlastných nohách bez akejkoľvek pomoci. Nadšene rozprával svojmu okoliu, aký je Boh verný a čím všetkým mu pomohol prejsť. Milovala som jeho dar svedčiť o Božom pôsobení. Bolo to rovnako oživujúce a malo to rovnakú hĺbku Božej múdrosti, ako keď som počúvala akékoľvek jeho rozprávanie. Tentokrát to však bolo iné, pretože aj ja som bola jeho svedkom. Mojim zhmotneným zázrakom bolo guľaté bruško, v ktorom rástol náš syn. Simeon. Bola som práve tesne pred pôrodom, keď sme celá rodina sedeli na terase pri našom dome a užívali si spoločný čas. Na malý okamih som sa rozhodla vojsť dnu a uvariť si čaj, ktorý som tak milovala. Pocítila som jemné kŕče. Tie však prestali, keď som začala dýchať presne tak, ako ma to učili na predpôrodných cvičeniach. Sadla som si na stoličku ku kuchynskému stolu a pomaly sa nadychovala a vydychovala. Potom som sa opäť postavila a snažila sa napustiť vodu do kanvice. Opäť ma však prepadla bolesť. To nič, hovorila som si pre seba, to sú iba poslíčkovia. Šok však prišiel ihneď ako sa podo mnou objavila obrovská mláka. A je to tu, vydýchla som a zahľadela sa na zem. Okamžite som vzala handru a poutierala po sebe malú nehodu. Zrazu ku mne pristúpil Joel a pomohol mi vstať. 

"Čo to robíš? Nesmieš sa namáhať, mala si to nechať mne. Upratal by som to." povedal vážne a pokračoval v utieraní. Zachytila som sa o kuchynskú dosku a pomaly dýchala. 

"Joel?" 

"Hm?" spýtal sa a neustále utieral podlahu. 

"Mal by si ísť radšej naštartovať auto." povedala som vážne. Zdvihol sa a nechápavo pozeral raz na mňa a raz na podlahu. Snažila som sa usmiať.