Nepomenovaný - 187.časť FINÁLE

"Už?" spýtal sa mierne v šoku. Prikývla som so zaťatými zubami. Rýchlo utekal do pracovne. Keď sa vrátil ku mne, v ruke držal moju tašku a pomohol mi pomalými krokmi dostať sa von. Všetkým ešte stihol zakričať, že sa mu onedlho narodí syn. 

Bol nádherný jarný deň a ja som v rukách držala malé klbko našej zhmotnenej lásky. Nechápala som ako. Aj to bol pre mňa jeden z nádherných Božích tajov. Joel mi zamilovane bozkával ruku a so slzami v očiach sa díval do Simeonovej malej tváričky. Naklonil k nemu ruku a položil mu ju na hlavičku. 

"Žehnám ti, môj drahý synček. Môj najdrahší poklad. Nech si vždy vedený po Božích cestách. Nech ti Pán podaruje veľa pokoja a odhodlania do tvojho, ešte teraz, malého srdiečka. Nech stále vieš, kto si v Ježišovi a svietiš všade, kde sa objavíš. Milujem ťa, aj spolu s tvojou mamičkou. Ste pre mňa to najvzácnejšie, čo som do života od Boha mohol dostať. Môj Simeon." 

Keď to hovoril, kotúľali sa mi slzy po lícach. Táto chvíľa bola tak intímna, tak vzácna, že som dokázala iba mlčať a vychutnávať si ju srdcom. V plnosti. Vďaka. Bože, mám k tebe nahromadenej toľko vďačnosti, že neviem sformulovať tie správne slová. Ty si hoden všetkej chvály, tu na zemi i hore v nebi. Nikdy nebudem schopná darovať Ti dar, ktorý by dokázal obkolesiť Tvoju majestnátnosť. Vďaka. Vydýchla som a privrela oči. 

Prešli tri mesiace. Ja som sedela na terase a sledovala ako zapadá slnko. Naklonila som pohľad doprava, v kolíske pokojne spinkal náš malý chlapček. Jeho tvár bola taká nádherná, akoby som sledovala ruku Majstra pri tvorbe umeleckého diela. 

Začula som jemné buchnutie dverí a Joelovu pokojnú chôdzu. Rozpoznala som ju už na diaľku. Usmiala som sa, keď sa ku mne naklonil, odhrnul mi vlasy a nežne ma pobozkal na krk. 

"Aký si mala deň, moja milovaná?" pošepol mi do vlasov. "Poslúchal ťa náš syn?" Nahol sa ku kolíske a jemne ho pohladil po zovretej pästičke. Potom si sadol ku mne a zvedavo nakukol na obrazovku notebooku, ktorý som mala pred sebou. 

"Krásny, bola tu mamka. Nechala ma ráno pospať a ešte k tomu aj navarila. Mohla som  mu tak venovať viac energie." usmiala som sa a pobozkala Joela na pery. 

"A ako pokračuje písanie?" spýtal sa zvedavo. Sklopila som obrazovku a hravo sa na neho usmiala. Pobavene zdvihol obočie. "Ale, ale, máš predo mnou nejaké tajnosti?" 

"Nie, už píšem koniec." nevinne som na neho zažmurkala. 

"Nebudem ťa rušiť. Prosím, dopíš, čo potrebuješ." pobozkal ma do vlasov a otočil sa k Simeonovi. Zamilovane som sa na oboch usmiala a opäť otvorila obrazovku. 

Tento príbeh nebol len rozprávaním o naplnenej láske. Bolo to i moje svedectvo, ako som našla svoju identitu v Tom, ktorý je Alfou a Omegou všetkého stvoreného. Ako som získala odvahu a silu v Tom, ktorý aj na vás čaká každý deň, každú sekundu, každý váš nádych. V každej situácii, ktorá sa vám zdá stratená. 

Maj vieru ako vták, ktorý spieva ešte za tmy, lebo verí, že príde svetlo a očakáva ráno.

"Ale naša vlasť je v nebesiach, odkiaľ očakávame aj Spasiteľa, Pána Ježiša Krista."  (Biblia, Filipanom 3:20)