Nepomenovaný - 20.časť

Takmer som zabudla. Posledné okamihy s ním. O chvíľku to bude také ako predtým. Budem úplne bez neho. Oči sa mi zaplavili slzami. Musela som zažmurkať, aby si toho nevšimol. Rezignovane som prikývla, že v poriadku. Snažila som sa to predlžovať čo najviac. Vedela som však, že verdikt ostane rovnaký. Musím odísť a ostať bez neho. Už po druhýkrát. 

Keď som nasadala do jeho auta, pocítila som zvláštne deja vu. Naštartoval a jeho pohľad bol opäť sústredený na jazdu. Nepozrel sa na mňa. Ani raz. Pustil hudbu a pokojne pozeral dopredu. Vo mne sa bili všetky možné pocity. Smútok, hnev, láska, nepokoj. A on? Iba pokojne hľadel dopredu. Akoby som tu ani nesedela. Náš rozhovor bol iba o tom, kde má zabočiť. Keď sme sa dostali na miesto, zaparkoval a vypol motor. Nepozrel sa na mňa. Pohľad mal neustále nasmerovaný dopredu. Mlčanie som prelomila ja, napadlo ma, že ešte stále mám jeho mikinu a je čas mu ju vrátiť. Aspoň predĺžim okamih strávený s ním.

"Počkáš chvíľku, prosím? Niečo ti chcem vrátiť." povedala som.

Otočil sa ku mne a prikývol. 

Zrýchlene som vošla domov a vybehla do svojej izby. Rodičia našťastie neboli doma. Nebolo treba nič vysvetľovať. Martin im nič neprezradil. Sadla som si na svoju posteľ a v rukách držala jeho mikinu. Premýšľala som. Napadol ma bláznivý nápad dať mu do vrecka moje telefónne číslo. Potom som sa nadýchla a uvedomila si, že ak by chcel, už dávno by si ho vypýtal. Nebudem to robiť. Aj napriek tomu, že po jeho blízkosti veľmi túžim. Vzala som mikinu do náručia a jemne ju zovrela. Pomaly som vyšla z domu smerom k nemu. Joel už stál vonku a opieral sa o auto. Uprene hľadel niekam do diaľky. Keď započul moje kroky, otočil sa. Jeho tvár bola stále pokojná a nežná. Ani náznak smútku. Prišla som k nemu a podala mu jeho mikinu. Usmial sa a poďakoval. Dúfala som, že napokon sa odhodlá vypýtať si na mňa kontakt. Neurobil to. Iba tam stál a pokojne na mňa hľadel. Nechápala som ho, občas ma aj zaplavil hnev. V zápätí však prestal, keď sa pozrel hlboko do mojich očí. Po chvíľke mi niečo podával. Prekvapene som sa pozrela na jeho ruku a uvidela v nej malú krabičku. Nechápavo som si ju vzala a a hľadela na ňu. 

"Keď budeš sama, otvor ju." pousmial sa.