Nepomenovaný - 21.časť

"Čo je v nej?" spýtala som sa s úsmevom. 

"Nezaspíš, ak ti to nepoviem?" opäť sa rozosmial.

Prikývla som a úsmev som mu opätovala. Pomaly som ju vložila do vrecka nohavíc. 

"Opatruj sa, Lívia." povedal nežne a jeho pohľad ma pohladil.

"Vďaka." povedala som nechápavo a so zaťatými päsťami som hľadela na to ako vstupuje do auta a odchádza. Zosmutnela som. Ešte päť minút som tam stála. Do môjho vnútra dopadol obrovský balvan. Ani neviem ako som vošla do svojej izby. Ľahla som si na posteľ a privrela oči. Zrazu zazvonil zvonček. Pomaly som vstala z postele a zišla dole. Otvorila som dvere a tam stál Martin. Jeho pohľad bol vystrašený a nechápavý. Potom ma silno objal. Hlavu som mu položila na rameno a opätovala som jeho objatie. Po pár minútach sme si obaja sadli na sedačku. 

"Tak, čo sa stalo? Jano so Sarou mi večer povedali, že si v poriadku niekde s nejakým ich kamarátom a že sa viac netreba báť. Kde si zmizla?" spýtal sa mierne nahnevane. 

Vedela som, že mal strach o mňa. A podľa týchto viet som tušila, že Vilo sa k ničomu nepriznal. Vzdychla som si a zhlboka sa nadýchla. Načo mu to budem vlastne hovoriť? Je mojim dobrým priateľom, ale nechcem, aby si skomplikoval život tým, že pôjde Vilovi dokázať, že v tom nie som sama. 

"Ako si zistil, že tam nie som?" odpovedala som otázkou a mala som na to svoje dôvody. 

"Lukáš prišiel za mnou, že ťa hľadal, ale nikde ťa nevedel nájsť. Boli sme v tvojej chatke, pri vode a nakoniec aj na tej terase pri stromoch. Tam sme našli tvoj mobil a knihu. Vilo nám povedal, že ťa zazrel ako ideš do lesa, myslel si, že chceš byť sama, tak ťa nechal.  Strašne som sa o teba bál." zažmurkal Martin a chytil moje ruky do svojich.

"Som šťastný, že si v poriadku, neodpustil by som si, ak by sa ti niečo stalo."

Zaťala som zuby a snažila sa nereagovať na Vilove klamstvo. Cítila som nevoľnosť už len pri pomyslení ako vyslovuje moje meno. Vytiahla som svoje ruky z Martinových a prehrabla si vlasy. Dúfala som, že nezistí aká som nervózna. 

"Tak, čo sa vlastne stalo?" zvedavo na mňa hľadel a čakal na odpoveď. 

"Nič. Iba som sa stratila a potom ma našiel ..."

"Opäť on?" zvedavo zdvihol obočie. 

Prikývla som.

Martin sa zamyslel a pár minút nereagoval.

"Sara s Janom mi hovorili, že sa nemusím báť, že si s nejakým ich priateľom. Ale ja som nechápal. Teraz už chápem. Ako sa cítiš?"

"Som v poriadku Martin, len by som chcela byť chvíľku sama a oddýchnuť si."

"Urobil ti niečo ten...?"

Pokývala som hlavou, že nie a zamračila sa na neho.

"Je to ten posledný človek, ktorý by mi chcel ublížiť. Bol ku mne veľmi láskavý a starostlivý." znežnel mi pohľad pri spomienke na neho.

"Chápem, pri dverách som ti nechal tvoju tašku s vecami. Aj mobil. A neboj sa, rodičom nič nepoviem." usmial sa na mňa.

"Ďakujem." opätovala som mu úsmev a ako vždy bola vďačná za jeho lojálnosť a priateľstvo.