Nepomenovaný - 22.časť

Keď som ostala sama, vzala som si mobil a opäť si ľahla do svojej postele. Pozerala som naň a zbadala som zameškané hovory od Martina. Dúfala som, opäť, že možno Joel nájde spôsob ako sa mi ozvať. Prešla len hodina a už mi chýbal. Túžim počuť jeho hlas. Potom som si spomenula na krabičku a vytiahla ju z vrecka. Posadila som sa a rukami skúmala jej tvar. Nedočkavo som ju otvorila. Bola tam malá škatuľka a keď som ju otvorila, zistila som, že je to krém, ktorým mi natieral podliatiny a modriny. Usmiala som sa. Nezabudol. Dole v krabičke bol malý poskladaný papierik. Rozbúchalo sa mi srdce. Dúfala som, že mi tam zanechal svoj kontakt. Rýchlo som ho otvorila a v ňom bolo malým písmom napísané: 

A keby to chcelo byť ľahké, nechal by som, nech sa tak stane. Nech sa môj duch nadýchne z tvojej duše a ja by som smel byť blízko. Byť ľahké je azda pocit bez prekážok? Nie. Pamäť je odkázaná na to, aby zabúdala a bolestné spomienky, aby bledli. Láska však nie! Tá pretrvá, navždy. 

Krém si natieraj každý deň. Žehnám ti skoré uzdravenie.

J.

Takmer som nedýchala, keď som to čítala. A potom som to čítala ešte minimálne desaťkrát. Srdce mi odcestovalo opäť za ním a ja som sa zhlboka nadýchla. Malo to byť azda vyznanie lásky? Pri ňom nikdy úplne neviem. A jediný, kto mi túto šifru dokáže vysvetliť, je on sám. Opäť som si to prečítala. Pomaly. Písmenko po písmenku, slovíčko po slovíčku. Stále som nechápala. Najzvláštnejšie vyznanie aké som kedy počula, čítala, videla. Pri ňom to však dávalo zmysel. On sám bol výnimočný, ale zároveň zvláštny. Zostala mi len nádej. Dúfala som, že sa opäť čoskoro uvidíme. 

Prešlo pár dní. Ja som sa opäť dostala do kolobehu svojich pracovných činností. Z knižnice mi dali prísľub, že ma vezmú na trvalý pracovný pomer hneď po prázdninách. Potešilo ma to. Prvé noci boli dosť ťažké. Častokrát sa mi vracali spomienky k Vilovi. Budila som sa vystrašená a s krikom. Ocko ani mama netušili prečo. Vyhovárala som sa na to, že som na chate pozerala nejaký strašidelný film, ktorý sa na mňa nalepil. Martin mi občas zavolal a pozýval ma von. Nechcelo sa mi a vyhovárala som sa na únavu z práce. Veľmi mi chýbal Joel. Jeho blízkosť na mňa pôsobila liečivo. Zabúdala som pri ňom na všetko. Teraz tu však nebol a ja som na to ostala sama. Veľa ráz som sa vracala k jeho odkazu. Pri natieraní som sa napĺňala spomienkami na neho. Ako nežne sa o mňa staral on. Nechcela som zabudnúť. Žila som v prítomnosti, ale dýchala spomienkami.