Nepomenovaný - 24.časť

"Ahoj." povedal nežným hlasom a otočil sa ku mne.

Zmeravela som a opätovala mu pozdrav. Nechápala som ako vedel. Ako to, že nebol ani trošku prekvapený. 

"Môžeš si sem sadnúť, ak máš čas a chuť." pozrel na mňa tým skúmavým modrým pokojným pohľadom. Neodolala som a posadila sa. Nedokázala som zo seba dostať ani slovo, ešte stále som bola prekvapená, ako som sa sem dostala. Ako to, že je tu on. Ticho mu neprekážalo. Zahľadel sa do diaľky. Privrel oči a na tvár mu sadlo zvláštne tajomno. Niečo, čo som nepoznala a nevedela definovať. Hľadela som na neho prekvapene a fascinovane. Chcela som sa ho spýtať veľa vecí. Sama som však nevedela svoje myšlienky dostatočne usporiadať. Kde vlastne začať? Otvoril oči a otočil sa ku mne, akoby on chápal všetko.

"Rád ťa vidím." povedal odovzdane, bez zmätenosti a bez trápenia. Nič ho neťažilo. Ako to robil som sama nechápala.

"Aj ja som šťastná, že ťa vidím." sama som bola prekvapená, že som to povedala nahlas. Usmial sa. Zmätene som zažmurkala a počet motýľov v mojom vnútri sa rozmnožilo na neidentifikovateľný počet. Zahmlieval dokonca aj môj pohľad. Bola som schopná urobiť čokoľvek, aby tento okamih pretrvával čo najdlhsie. Zároveň som však nevedela, čo povedať, aby som ten okamih nejakým slovom nepokazila. Tak som mlčala a nervózne v prstoch žmolila odtrhnuté steblo trávy. 

"Nemusíš byť nervózna. Žehnám ti pokoj." povedal nežným tichým hlasom. Nebola z neho cítiť ani štipka nadradenosti. Veril v to, čo hovoril. Pramenilo to z jeho očí a vyvieralo z tváre. Stebielko mi z užasnutia vypadlo z ruky. Hľadela som do toho zeleného mora trávy, že si ho chytím naspäť. Bez úspechu. 

"Si viac ako odtrhnutý kúsok trávy." tentokrát bol zhovorčivejší než ja. Ibaže som úplne nechápala, kam tým smeruje.

"Pre teba?" odhodlala som sa spýtať priamo. Nezdalo sa, že by ho to prekvapilo. Bol pokojom presiaknutý. Pohľadom vôbec neuhýbal a snažila som sa neuhýbať ani ja. 

"Bolo by jednoduché povedať, že áno. Odpoveď je však omnoho hlbšie ako si myslíš." každé slovo vyslovoval pomaly, rozvážne a s dostatočnou vážnosťou. 

"Vyzerá to tak, že nič okolo teba nebude jednoduché." ďalšia myšlienka, ktorú som vyslovila nahlas a neočakávala to. 

Otočil pohľad odo mňa a usmial sa. Nereagoval. 

"Chcela by som, aby si mi to vysvetlil." striedmosť, ktorú som v rozhovore s ním chcela praktizovať sa zmenila na nedočkavosť. Túžila som sa dozvedieť o ňom čo najviac.

Opäť sa na mňa zahľadel. Oblizol si svoje pery a vyzeral ešte príťažlivejšie. Každý pohyb, ktorý urobil, ma bodol priamo do srdca. Nemôžem nič stratiť. Tak dlho som čakala, kedy ho opäť uvidím. Teraz je ten správny čas na úprimnosť. Aspoň ja som bola o tom presvedčená. 

"Čo by si presne chcela vedieť?" spýtal sa so zdvihnutým obočím. 

"Všetko o tebe." odpovedala som ihneď.