Nepomenovaný - 25.časť

"Som stratený a opäť nájdený samotným Stvoriteľom. Zachránený a očistený od blata úžasným Božím Synom. Všetko okolo mňa tvorí On. Všetko nové. Vstávam, padám, hľadám, strácam, nachádzam. A v neposlednom rade učím sa, čo je láska. Tá skutočná bez podmienok, bez sebectva, od Toho, kto je." 

Sledovala som každý jeho pohyb na tvári. Počúvala ušami a srdcom zároveň. Mala som pocit, že úplne nechápem, čo tým chcel povedať. Hoci som túžila po inej odpovedi, toto bol on. Nebál sa vysloviť nič, v čo veril. Nehanbil sa za to. V jeho tvári sa zračilo odhodlanie a istota. A ja som ho obdivovala. Všetko na ňom. 

"Ďakujem za úprimnosť. Neviem však či úplne chápem, o čom rozprávaš. Nie som ten typ, ktorý by chodil do kostola. Hoci verím, že Boh existuje."

Zahľadel sa na mňa tak uprene, že som musela sklopiť zrak. Cítila som však jeho skúmavý pohľad neustále. Zaskočil ma jeho hlboký hlas.

"Lívia. Ja som nehovoril nič o kostole."

Znervóznela som a pohla sa na mieste. Po chvíľke som sa opäť pozrela do jeho očí a prekvapene zdvihla obočie. Jeho oči ma skúmali a zároveň boli plné pochopenia. Strácala som sa v ňom. 

"Nie? A nedalo by sa, aby si mi to vysvetlil postupne? Napríklad nejakým doučovaním?" pousmiala som sa na neho.

Nereagoval. Skúmala som ho a snažila si zvyknúť na ticho, ktoré medzi nami vzrástlo. Opäť vo mne začala rásť nedočkavosť. Nedokázala som byť ako on. Čakala som odpoveď ihneď. Hoci som sa akokoľvek snažila, zvedavosť a nepokoj boli väčšie. Neistota, čo si o mne myslí a či sa mu vlastne páčim, ma zožierali. Po malej chvíli sa opäť ku mne otočil a prehrabol si vlasy. Rukami sa oprel o zem a hlavu natočil na bok. Presvecovalo ho slnko a bol neodolateľný. 

"Možno raz. Nie je ten správny čas." povedal vážne a v jeho očiach bol skutočný záujem. Nevedela som však, o čo presne.

"A kedy?" opäť bol môj jazyk rýchlejší.

Pousmial sa a v zápätí zvážnel.

"Odchádzam Lívia. Chcel som sa s tebou rozlúčiť."