Nepomenovaný - 26.časť

Bum! Rana pod pás. Zabolelo to skutočne, akoby do môjho žalúdka niekto vrazil päsťou. Zahryzla som si do pery, aby som zmiernila túto tupú bolesť. Nasucho som prehltla a zaťala zuby, aby sa emócie vo mne aspoň trošku zmiernili. 

"Odchádzaš?" zopakovala som skôr pre seba. Potom mi bliklo v mysli.

"Ako si vedel, že sem prídem?" zdesene som sa na neho pozrela.

Nežne na mňa pozrel.

"Nevedel som. Iba som veril a modlil sa."

Zmätene som pokrútila hlavou. Bola som nahnevaná a skľúčená. Nechcela som, aby odišiel. Ako som mu to však mohla povedať? Sama som nevedela, čo vlastne pre neho znamenám. Jeho oči ma upokojovali, no moje srdce bilo akoby na poplach. Celé moje vnútro zaplnil strach a nepokoj. Naozaj som to takto nechcela. Mala som chuť kričať. Vykričať mu všetko, čo vo mne rástlo. Moje pocity k nemu. A hlavne to, aby ostal. Čo by to však zmenilo, ak už bol rozhodnutý. V mysli sa mi vrátila spomienka na naše prvé stretnutie. Už vtedy predsa povedal, že keď skončí leto, odíde. Ja som však dúfala, že všetko sa to otočí a my dvaja budeme spolu. Vytvorila som si klamstvo, ktoré v tomto okamihu prasklo a ja som mala pocit, že padám. Sama, stratená, bez štipky nádeje. Zrazu zazvonil telefón. Najskôr som nereagovala, po piatom zvonení som si uvedomila, že je to môj. Otvorila som kabelku a pozrela sa na displej, bola to mama. Teraz nie. Vypla som zvuk. Po chvíli mi však volal ocko. Teraz som  nemala chuť na rozhovor. Keď však volal už tretí krát, rozhodla som sa zdvihnúť. 

"Lívia, kde si?" ockov hlas znel veľmi ustarostene a zlomene.

"Nemusíš sa báť, som v poriadku." snažila som sa čo najviac ovládať, aby nič nezistil.

"Nejde o teba, Liv, tvoj brat sa nás snažil prekvapiť a chcel nás navštíviť..."odmlčal sa a počula som mamin plač.

"Ocko, čo sa stalo?" rukou som si zdesene zakryla usta.

"Mal ťažkú autonehodu."

"Ako ťažkú?" cítila som ako mi slzy stekajú po tvári. 

"Neviem ti viac povedať, je teraz na operačnej sále. Pošlem ti adresu, musím ísť za mamou. Chcel som ti to dať vedieť."

"Ďakujem ocko, prídem hneď ako to bude možné." povedala som a utierala si slzy, ktoré mi svojvoľne stekali po tvári. 

Keď som odložila telefón, Joel na mňa hľadel s vážnou tvárou. Pri pohľade na moju uplakanú tvár zaťal sánku. Hľadel raz na mňa a raz na moje ruky. Pravdupovediac sama som netušila, čo sa dialo. Iba som sa zdvihla a kráčala preč. Sprevádzali ma silné vzlyky a strach. Nevedela som, čo mám urobiť ako prvé. Opäť som si vytiahla telefón a so zaslzeným pohľadom hľadela na displej. Rozbehla som sa rýchlejšie. Zastavila som sa pri fontáne. Sadla si na lavičku a nervózne prehľadávala kontakty s telefónnym číslom na taxi. Niekto si ku mne prisadol a chytil ma za ruku. Prekvapene som sa otočila na bok. Bol to Joel. Celú cestu ma nasledoval a jeho prítomnosť mi dodala trošku útechy. Sklonila som tvár a opäť sa rozplakala.

"Môj brat. Mal autonehodu."