Nepomenovaný - 27.časť

Po týchto slovách si ma privinul blízko na svoju hruď. Začula som zvuk jeho srdca. Na malý okamih ma zaplavil pocit pokoja. Držal ma pevne a hladil ma po vlasoch. Zaznel jeho hlas. Bol tichý a plný nehy.

"Všetko bude v poriadku. Neboj sa. Boh vie, čo teraz prežívaš. Vedel to ešte skôr ako si to zistila. Vedel, prečo ťa priviedol až za mnou. Som tu, neboj sa." privrela som oči a postupne sa upokojovala. Viem, že strach, ktorý som cítila v tejto situácii nepomôže. Joel mal pravdu, do žíl mi vlial novú nádej.

"Vezmem ťa do nemocnice." chytil ma okolo pása a pomohol mi vstať. Podala som mu svoj telefón s adresou nemocnice. S jeho pomocou som pocítila novú silu. 

"Je tu a všetko bude v poriadku," snažila som sa opakovať si v duchu. 

Priviedol ma k autu a otvoril mi dvere. Sadol si vedľa mňa. Ešte stále som bola mierne mimo, tak mi pomohol pripútať sa. Keď sa priblížil blízko, pocítila som jeho vôňu. Na pár nádychov a výdychov som zabudla, čo sa stalo a kam ideme a sústredila sa len na neho. Pohladil ma po tvári a dlaňou jemne zotrel všetky slzy. Opäť sa mi vrátili motýle do môjho vnútra. Zapol rádio a vnútro auta zaplavila pokojná príjemná hudba. Srdce sa mi ovinulo okolo spomienky na jeho teplé a nežné pohladenie. Jeho hlboké a pokojné náručie. Jeho ruka celú cestu držala moju. Nevedela som ako sme sa dostali na miesto. Na malý okamih som zacítila silnú potrebu nevystúpiť z auta. Ostať tu, v jeho spoločnosti, počúvať túto hudbu a nechať sa držať jeho rukou. Dodával mi odvahu. Keď vypol motor a hudba ustala, prebrala som sa zo snívania. Vyšiel z auta, otvoril mi dvere a chytil ma opäť okolo pása. Šepkal mi, aby som sa nebála, že všetko bude v poriadku. Jeho hlas mi zaplavoval celé moje ustráchané vnútro a menil ho na pokojný prístav. Dvere nemocnice sa otvorili a my sme sa dostali do výťahu. Stlačila som štvorku. Zhlboka som sa nadýchla a na chvíľu sa zahľadela do jeho nežných modrých očí plných istoty. Keď sa dvere otvorili, videla som mamu a ocka ako sedia v čakárni na stoličke. Držali sa za ruky. Ocko mal sklopenú tvár a mamka usedavo plakala. Rozbehla som sa k nim. Obaja ma silno objali. 

"Mami, oci, čo sa stalo?" rýchlo som sa spýtala. 

"Max sa vracal z letiska domov. Martin ho viezol v aute. A oproti z boku išlo veľkou rýchlosťou auto. Nedalo im prednosť a vpálilo priamo na stranu, kde sedel tvoj brat." pri zmienke Martinovho mena som prekvapene zhíkla.

"Martin?"

"Našťastie vyviazol s menšími odreninami a so zlomenou nohou. Teraz ho ošetrujú. Max je však na tom omoho horšie, keď ho vyprošťovali z auta hasiči bol v bezvedomí a sestrička nám iba letmo oznámila, že mal ťažký úraz hlavy a chrbta. Zatiaľ viac nevieme, ešte stále je na operačnej sále." mama sa rozplakala, keď to ocko dopovedal.

Opäť som zacítila chladný pocit strachu. Zmätene som sa zahľadela na miesto, kde bol výťah. Joel. Úplne som zabudla. Prekvapene som sa ho v priestore snažila nájsť. Zaplavil ma pocit beznádeje, že odišiel.