Nepomenovaný - 28.časť

Na konci čakárne boli malé stoly so stoličkami. Vedľa bufet a automat na nápoje. Sedel tam. Do srdca mi opäť vošla nádej, keď som uvidela jeho modré oči ako na mňa pokojne hľadia. Akoby ma na diaľku hladkal a upokojoval. V mysli som začula jeho slová. Kolísali ma a uisťovali, že všetko bude v poriadku.

"Donesiem vám niečo na pitie." ponúkla som sa a ocko súhlasne prikývol. 

Kráčala som pomaly a pokojne. Vedela som, že môj prístav je blízko. Búrka postupne ustávala a nahrádzal ju jemný teplý vánok. Sadla som si na stoličku vedľa neho. Na stole boli položené tri malé fľaše vody. Pozrela som sa na ne a potom na neho. Jeho starostlivosť neustávala.

"Ako sa má tvoja mamka?" zahľadel sa nežne na ňu.

"Je zlomená. Veľmi sa bojí." povedala som tichým hlasom. On prikývol. Akoby chápal, čo teraz prežíva. 

"Kúpil som vám vody." povedal potichu a starostlivo.

"Ďakujem. Vážim si toho. Aj, že si tu." 

"To je to najmenej, čo pre teba môžem v tejto situácii urobiť." povedal trošku smutne, so sklenou hlavou. Mala som pocit, že bojuje sám so sebou, ale úplne presne som si nebola istá s čím konkrétne. V jeho tvári som vedela čítať veľmi ťažko, keďže svoje pocity rýchlo menil.

"Môj brat, Max, utrpel ťažké zranenia hlavy a chrbta. Teraz je na operačnej sále a ešte presne nevieme aké následky bude mať. Myslíš, že by si mohol Boha poprosiť..." zlomil sa mi hlas a zmätene som hľadela na svoje prsty. Prisunul sa ku mne a chytil mi ich do svojich nežných veľkých dlaní. Akoby sa zo studenej zimy dostali do teplého bezpečia. Svoj pohľad som zdvihla a zahľadela sa na neho.

"Lívia. Neboj sa, On to vie. Už dávno som počul Jeho hlas. Ver Mu, On presne vie, čo má v tejto situácii robiť." opäť, každé jedno slovo hovoril s takou istotou, že som uverila aj ja. Všetkému, čo hovoril. Nádejala som sa k Bohu, v ktorého veril aj on. Upokojovala ma jeho prítomnosť a aj jeho dotyk na mojich prstoch. Po chvíľke ruky stiahol a podal mi vodu, aby som sa napila. Po pár glgoch som zobrala ostatné dve fľaše. Joel ma uistil, že tu ostane, tak som odišla za rodičmi. 

Neviem presne, aký čas sme čakali, pretože môj pohľad neustále utekal za ním. Bol vážny. Jeho tvár sklonená, ale napriek tomu trpezlivá a pokojná. Vždy, keď sa jeho oči spojili s mojimi pocítila som istotu. Opakovala som si slová, ktoré povedal, keď som sedela pri ňom.

Mamka a ocko vyskočili zo stoličky, keď z operačnej sály vyšiel lekár. Nervózne k nemu pribehli a pýtali sa na Maxov stav. Stála som za nimi a pozorne počúvala. Obzrela som sa za Joelom, ktorý sa tiež postavil a modré oči zabodol priamo na mňa. Prikývol s privretými očami, akoby ma chcel uistiť, že všetko je v úplnom poriadku. Chcela som tomu veriť. Potom zaznel tvrdý doktorov hlas.