Nepomenovaný - 29.časť

"Váš syn je vo veľmi zlom stave. Museli sme ho uviesť do umelého spánku. Má silný opuch mozgu s obrovskou krvnou zrazeninou a táto noc bude kritická."

"Pán doktor, prežije to?" spýtal sa ocko so zatajeným dychom. Mamka ledva stála na nohách. 

"Nemôžem vám teraz dať žiadnu istotu. Verte, že áno a že sa stane zázrak." lekár ho chytil za plece a bolo vidno, že hlboko súcití s naším stavom. Z lekárskeho hľadiska však urobil všetko, čo bolo v jeho silách. Povedal to druhý lekár, ktorý sa po chvíľke postavil vedľa neho. Mamka po týchto slovách odpadla. Sestričky ju rýchlo dali ľahnúť na lôžko na kolieskach a niečo jej pichli. Keď ju lekár vyšetril, uistil nás, že je v poriadku. Potrebuje si iba oddýchnuť. Zažila obrovský psychický šok a nasadili jej niečo na spanie.

Ocko sa po týchto slovách trošku upokojil. Smutne si sadol vedľa mňa na stoličku. Chvíľku mlčal. Trhalo mi srdce pozerať sa na jeho nešťastnú a strnulú tvár. Vždy som ho videla usmiatého, bol mojim údatným kráľom v ťažkých situáciách. Teraz to bolo naopak. Ocko skutočne trpel.

"Oci? Ver Bohu, že spraví zázrak." chytila som ho za ruku a on sa na mňa prekvapene pozrel.

"Bohu? Ako mám veriť, že nám pomôže, keď dopustil, že môj syn je v takomto stave." trpko vyslovil tento krutý verdikt.

"Boh nám chce pomôcť, ocko. Prosím, nestrácaj nádej." snažila som sa ho povzbudiť, no márne. 

"Lívia. Nechaj ma prosím chvíľku samého." povedal zlomene. Chápala som ho a sama som nevedela ako mu pomôcť. 

Zdvihla som sa a so smutnou tvárou odišla za Joelom. Povzbudivo na mňa hľadel a čakal, kedy si prisadnem. Opäť mi ponúkol vodu. Tentokrát som odmietla a nervózne sa na neho zahľadela. 

"Vieš, je ťažké veriť v to, čo hovoríš, keď z úst lekárov počuješ úplný opak. Môj brat je v umelom spánku a lekár povedal, že môže zomrieť." zmätene som hľadela raz na neho, na fľašu a potom na svoje ruky.