Nepomenovaný - 3.časť

Ráno som vstala príjemne svieža. Zobudil ma zvuk tečúcej sprchy a všimla som si, že moje telo bolo prikryté dekou. To musel urobiť on, ktovie, kedy sa vrátil. Dokonca aj knihy, ktoré ma večer tak zaujali boli preč. Dúfam len, že sa nenahneval, keď videl, že som sa hrabala v babičkinej knižnici. Rýchlo som vybehla hore po schodoch do spálne, umyla si zuby a tvár, jemne si prehrabla vlasy a obliekla si naspäť svoje šaty. Z ruksaku som si vytiahla svoj kvetinový sprej a nastriekala zopár kvapiek na pulzujúce miesta. Ako som ho dávala naspäť, až teraz ma napadlo pozrieť sa na mobil. Vypnuté zvonenie, 10 zmeškaných hovorov a 2 SMS správy. No nazdar, zabudla som zavolať mame, že som v poriadku. Keď som otvorila správy zistila som, že sú od Martina. Bratov a môj dobrý priateľ mi písal, že rodičia sa idú zblázniť od strachu a volali mu. Aby ich upokojil, oklamal ich, že som u neho a zaspala som. Narýchlo som Martinovi poďakovala a odpísala, že som v poriadku a že čoskoro mu všetko vysvetlím. Odpoveď bola stručná:Ok. Pousmiala som sa, toto bola jedna z mnohých jeho super vlastností: chápavý a trpezlivý. 

Zišla som dole a videla, že môj záhadný neznámy stojí opäť v kuchyni a pripravuje raňajky. Keď ma začul, otočil sa a opäť sa na mňa zahľadel tým rozmrazujúcim pohľadom. Musela som sa veľmi snažiť, aby som nespadla. Opakovala som si, len zhlboka dýchaj. Srdce neustále bilo ako splašené, ale mozog sa aspoň snažil počúvať. Usadila som sa k jedálenskému stolu a on ku mne pristúpil zboku. Ach, tá jeho vôňa mi pripomenula včerajšok. Zvláštny večer. Aspoň som zo seba vydolovala poďakovanie. 

"Chcem sa ospravedlniť, že som sa hrabala v babičkinej knižnici. Dúfam, že som ťa neurazila. " začala som rozhovor a do úst som si dala prvé sústo. Jeho pohľad ma priam spaľoval, keď na mňa pozrel a s úsmevom dodal:

"Babičke by určite nevadilo, že si nahliadla do jej pokladov."

Prvý úsmev za celý čas. Ani v tom najkrajšom sne som si ho tak nepredstavovala. Dokonca aj tie jamky v lícach kričali k tomu, aby som sa ho dotkla a zistila, či je naozaj skutočný. Sklopila som zrak a cítila ako mi do tváre stúpa oheň. Keď som sa odvážila pozrieť, ešte stále na mňa pozeral. Prosím, odvráť už zrak, lebo to nezvládnem. Výrilo mi v hlave a v zápätí, akoby mi čítal myšlienky, uhol pohľadom a začal jesť. Stiahol sa mi žalúdok a nedokázala som do seba už nič viac dostať. Pod stolom som sa hrala s vlastnými prstami a snažila sa získať naspäť svoju vnútornú rovnováhu. Čo to bolo včera o tej cibuľke? Zamyslela som sa. Zázrak, rastie a ani nevie ako. Nie, toto všetko asi nebude len taká obyčajná náhoda.

"Asi ti veľmi nechutí?!" prebral ma zo zádumčivosti jeho hlas. Opäť na mňa hľadel so záujmom a ja som nechápala. Je to ten istý muž, čo včera? 

"To nie je tým, je to výborné, len mám dnes nejaký stiahnutý žalúdok." pousmiala som sa  a on mi úsmev opätoval. 

Nie, toto nerob. Radšej buď chladný a neprístupný ako včera, lebo mi z toho úsmevu srdce utečie priamo k tebe. Opäť som sklopila zrak pod stôl a sústredila sa na prsty.

"Dáš si aspoň čaj?" pýtal sa, keď spratoval taniere zo stola.

"Rada, ak bude taký ako včera večer." 

Akoby vedel predvídať, už mi niesol šálku voňavého čaju. Vychutnávala som ho plnými dúškami. Mala som pocit, že je ešte lepší ako včera.

"Chutí?" spýtal sa, keď sám popíjal svoju dávku čaju.

"Je vynikajúci, akoby ešte lepší ako včera. Cítim tam maliny."

Opäť na mňa so záujmom pozrel a pousmial sa.

"Máš pravdu, osladil som ho babičkiným malinovým medom."

"Ďakujem."

"Za med?" usmial sa.

"Za všetko. Za tvoju pohostinnosť, láskavosť a opateru."

Tentoraz jeho pohľad potemnel a plné pery sa zmenili na rovnakú čiaru ako včera večer. Hľadel na mna intenzívne a tajomne. Mala som pocit, že by sa napätie medzi nami dalo krájať. Hrnček som silno zvierala a snažila sa silu nervozity preniesť naň. Potom uhol pohľadom, vzal svoj hrnček a prešiel do kuchyne. V románe už by dávno došlo ku vášnivému bozku, ale medzi nami došlo iba ku chladnému vzdialeniu.

"Keď budeš pripravená, vezmem ťa, kam budeš chcieť." povedal po dlhšom tichu.

"Ďakujem, už som dopila, môžeme ísť." Aj keď som mala chuť kričať, že nikam nepôjdem, lebo tu chcem byť s ním. Nevedela som si však vysvetliť, aký dôvod by som mu na túto absurdnú emóciu dala.

"Počkám ťa vonku." vzal si bundu a bez slova odišiel von.

No fajn, utrieďovala som si myšlienky. Tak možno sa mu nakoniec páčim aj ja. Len nejaký zvláštny tajomný múr v ňom, mu bráni prejavovať záujem. Alebo sa možno len chcem presvedčiť o tom, že by medzi nami mohlo byť aj niečo viac, lebo sa bojím, že by ma opak mohol poriadne sklamať. Pokúsim sa o niečo v aute. Skontrolovala som sa v zrkadielku a na pery som si naniesla jemný ružový balzam, vďaka ktorému moje pery vyzerali vláčnejšie. Nadýchla som sa, vnútri si dodala odvahu a rázne otvorila dvere. Neotočil sa, iba mi otvoril dvere a aute. Keď som nasadla, zamkol dvere od domu a bez slova sadol vedľa mna. Stručne som mu povedala, kam sa potrebujem dostať a on v tichosti naštartoval. Celú cestu sa sústredil pohľadom rovno. Moja istota v samú seba opadla a vryla som sa do sedačky. Po chvíľke aspoň zapol rádio. Rozhovor som nezačala, aj keď som veľmi chcela. Bála som sa, že by sa priepasť medzi nami ešte viac prehĺbila. Keď zastavil na benzínke, prekvapilo ma ako dlho len tak sedel a pozeral rovno.

"Ak ti to nebude vadiť, nachvíličku si tu niečo vybavím."

"Je to v poriadku, môžeš ísť." odvetila som s jemnou nervozitou v hlase.

"Nezdržím sa." povedal rázne a s rýchlym krokom vošiel dnu.

Moju hlavu začala trápiť zvedavosť. Keď ani po 15 minútach neprichádzal, rozhodla som sa, že vojdem dnu. Aj tak mi trebalo ísť na wcko. Najskôr som nesmelo otvorila kľučku a vystúpila. Chladný ranný vzduch sa mi vryl hlboko do kože. Vzala som si ruksak a zabuchla dvere. Potom som ešte 5 minút len tak čakala pri dverách, či náhodou nevyjde. Odhodlala som sa so sklopeným zrakom vojsť dnu. Na moje prekvapenie som tam jeho nevidela. Tak som si to namierila rovno na záchod. Keď som však po chvíľke vyšla a prechádzala okolo pootvorených dverí kancelárie, začula som jeho hlas. Bol pokojný, ale zároveň zvučný a rázny. 

"Tak už vieš prečo. Nemám už o ňu záujem. Chcem byť sám, preto som odišiel. Starí rodičia mi dali možnosť, aby som leto strávil v ich chate."

"Ale čo chceš odo mňa?" zaznel iný, trošku nervóznejší mužský hlas.

"Poznáš ju. Buď jej na blízku, aby neurobila nejakú hlúposť."

"Jasné brácho. Skúsim na ňu dohliadnuť, ale tiež ju poznáš, keď si niečo zaumieni tak to aj spraví." povedal ten druhý hlas s miernym podráždením.

Nedopočúvala som ten rozhovor a radšej som sa rozhodla ísť na predajňu a kúpiť si teplú kávu. Niežeby som nebola zvedavá, ale bála som sa, že by ma chytili ako ich špehujem.

Tak som si kúpila kávu a sadla si na plastovú stoličku, aby som si trošku zohriala svoje skrehnuté telo. Predsa len 5 minút v letných tenkých šatečkách na studenom vzduchu nebolo nič pre mňa. S chuťou som s privretými očami pila celkom chutné mocca, keď som zacítila známu vôňu. Nechala som oči asi ešte 2 minúty privreté, keď som pocítila na ramenách dotyk. Otvorila som oči a videla ako sedí oproti mne, s tým úžasným úsmevom, s nádherným zmyselným pohľadom. 

"Je ti zima, však? Obleč si ju." ukázal na moje plecia, na  ktorých bola prevesená jeho známa mikina a ja som si ju opäť bez protestu obliekla. Horúčosť prišla ihneď ako som si uvedomila, že mám opäť niečo jeho.