Nepomenovaný - 30.časť

"Viem. Viem ako sa cítite a viem, čím si prechádzate. Neviem ako ti dodať odvahu v tom, čo teraz zažívaš. Jediná istota, ktorá tu nad nami svieti je Ježiš. On je Svetlo z tejto tmy, ktorá vás pohltila. A On je zdrojom obrovských zázrakov v ľudských životoch. Aj ja som jeden z nich." povedal jasne a s istotou. Cítila som, že v tejto odpovedi sa skrývalo niečo omnoho hlbšie ako len to, čo tu zaznelo.

Pozerala som do jeho očí a on do mojich. Tvár mu znežnela a chytil mi opäť moju dlaň do svojej.

"Bude to v poriadku, ver Jemu." pustil moju ruku a prstom ukázal na miesto, kde sa nachádza srdce. Prikývla som. Pritisol si stoličku k mojej a privinul si ma opäť vo svojom náručí. Priamo na miesto, kde ukazoval pred chvíľou. Zaplavila ma obrovská vlna nehy a rozbúchalo sa mi srdce. Teraz v tejto obrovsky ťažkej skúške bol mojou istotou ten, ktorý mi pred pár hodinami oznámil, že odchádza. Snažila som sa túto ťarchu odhodiť a zahalila som sa do jeho nádhernej vône. 

Ďakujem ti, Bože za neho, hovorila som si pre seba a v duchu si opakovala jeho slová istoty. Môj brat bude v poriadku. Joel neodíde a ostane so mnou. Chcela som tomu veriť. 

"Chvíľku si oddýchni." povedal po tichu a nežne ma hladil po vlasoch. Privrela som oči. Aspoň na okamih chcem cítiť, že sa nič nestalo. 

Kráčala som po tenkom ľade. Bol všade, kam som sa pozrela. Cítila som obrovský chlad. Zima sa mi dostávala až pod nechty. Pálila ma. Štípala. Bola nepríjemná a ja som sa snažila nájsť východisko ako od nej uniknúť. Krok a potom druhý a zrazu.... puk.... Začula som praskavý zvuk a otočila som sa. Za mnou viedla obrovská puklina. Pocítila som strach a rozbehla sa. Lenže ten zvuk sa prehlboval. Bol stále silnejší a silnejší. Až som sa prepadla. Do ľadovej vody. Po prekonaní obrovského šoku z  mrazivého pocitu som sa snažila vyškriabať hore. Lenže som sa opäť šmykla a padla som ešte hlbšie. Videla som ako sa ľad nado mnou uzatvára a ja padám. Stále hlbšie a hlbšie. Pohltila ma čierna tma. Zatvorila som oči. Vychádzal zo mňa posledný dych. A zrazu ma zaplavilo obrovské, jasné, teplé svetlo. Otvorila som oči a snažila sa privyknúť si naň. Z toho svetla vyšla postava. Bola odetá v bielom rúchu a vystierala ku mne ruku. Chcela som sa ho dotknúť, ale aj napriek tomu, že bol blízko, nemohla som. Niečo mi v tom bránilo. Pred nami sa objavila priehľadná stena a na nej som videla tváre. Svoju, mojich rodičov, môjho brata, Martina. Mihali sa tam dejstvá z minulosti. Obraz zastal na nemocničnej posteli, kde ležal môj brat. Bol napojený na veľké množstvo hadičiek. Pristúpila som bližšie a všimla si, že pri jeho tele sa odohráva zvláštna situácia. Tma akoby sa bila so svetlom. Videla som tú postavu v bielom rúchu. Svetlo žiarilo všade okolo neho. Pristúpil bližšie k bratovej posteli a dotkol sa jeho srdca. Zazrela som, že prístroje začali podozrivo blikať a pípať. Displeje ukazovali rovné čiary a tvár môjho brata celá zbledla. Skríkla som.