Nepomenovaný - 31.časť

Začula som Joelov hlas. 

"Neboj sa, všetko je v poriadku."

Prebrala som sa a vydesene otvorila oči. Zrýchlene som dýchala a zmätene pozerala dookola. Všade bolo ticho a svetlá, ktoré svietili na strope boli jemne stlmené. Videla som ocka s opretou hlavou o stenu a privretými očami. Jediný, kto nespal bol Joel. S prívetivým pohľadom ma stále držal v náručí a snažil sa ma upokojiť. Nechápavo som si pretrela oči. Potom som si v plnosti uvedomila, kde som a kto ma drží. Zaplavila ma úľava. Opäť som pozrela do jeho tváre. Boli sme dosť blízko seba. Stačil by malý pohyb a mohli by sme sa dotknúť perami. On sa však narovnal a povedal vážnym hlasom.

"Bol to iba sen. Všetko je v poriadku, nemusíš sa báť."

Prikývla som a snažila som sa dostať do normálu. Ten sen bol až príliš reálny a mňa sa hlboko dotkol. Odtiahla som sa od Joela a vzpriamene si sadla. Prekvapene na mňa pozrel, akoby to nečakal. Vzala som si fľašu s vodou a napila sa. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela som na zem.

"Potrebujem trochu čerstvého vzduchu." povedala som mierne po tichu, akoby pre seba.

"Môžem ťa sprevádzať?" spýtal sa Joel so záujmom. Prekvapene som sa k nemu otočila. Prikývla som na znak súhlasu. Postavili sme sa a zamierili k výťahu. Keď som chcela stlačiť privolávací gombík, natiahol sa aj on a naše prsty sa dotkli. Rýchlo ich stiahol späť. Keď sme vyšli von ovanul nás jemne chladný jesenný vánok. Bola hlboká tma, na oblohe krásne svietil plný mesiac a jasné hviezdy. Sadla som si na lavičku blízko nemocničného parku. Joel si prisadol s tichosťou ku mne. Hľadel do diaľky na oblohu. Ja som pozerala na oblohu nad nami.

"Ten mesiac svieti naozaj jasne." pozrela som jedným očkom na neho. Prikývol, ale pohľadom neuhol. Stále pozeral do diaľky.

"Načo myslíš?" osmelila som sa spýtať.

Prekvapene sa otočil ku mne. Jemne pootvoril svoje plné pery a zhlboka sa nadýchol.

"Myslím na to, ako Boh dokáže moje cesty zmeniť. Ešte stále nechápem jeho načasovanie. No vždy, keď sa dostanem za zákrutu, všetko mi to ukáže Jeho pohľadom."

"Tam vnútri sa mi prisnil zvláštny sen. Kráčala som po ľade, potom som spadla do studenej vody a mala som pocit, že sa utopím. V zápätí sa zjavilo obrovské svetlo a odtiaľ vyšla postava v bielom rúchu, podávala mi ruku a ja som mala veľkú túžbu ju chytiť, ale niečo mi v tom bránilo. Potom sa pred nami objavil obrovský priesvitný múr a ja som tam videla svoje spomienky. Nakoniec sa mi tam zjavil môj brat na nemocničnej posteli, s obrovským množstvom hadičiek. Zvláštne bolo, že sa pri ňom akoby bilo svetlo s tmou. Potom k nemu pristúpila tá postava, dotkla sa jeho srdca a Max akoby .... " hlas sa mi zlomil a rozplakala som sa.

Joel ma k sebe privinul a jemne mi do ucha šepkal, že všetko bude dobré. Opäť som zacítila jeho vôňu. Srdce sa mi rozbúchalo a plač ustal. Privinula som sa ešte hlbšie. Neprotestoval a pohladil ma po vlasoch. Privrela som oči a pocítila príjemné teplo, ktoré z neho vychádzalo. Potom sa odtiahol. Trošku som zmračila čelo. Nečakala som, že tak rýchlo sa tento príjemný okamih skončí. On si však vyzliekol mikinu a podal mi ju. 

"Musí ti byť zima." povedal starostlivo. Pocítila som príjemné deja vu, vzala si ju a obliekla.

"Ďakujem veľmi." pozrela som na neho s obrovskou láskou a nehou. Potom si ma opäť k sebe privinul. Niekoľko dlhých chvíľ sme len tak sedeli. Spolu v tichosti, s pohľadom upretým na oblohu v objatí, až kým sa pomaly nevyjasňovala obloha.