Nepomenovaný - 32.časť

"Bude dobre, ak sa vrátime naspäť." vytrhol ma z príjemného dumania jeho známy hlas. Prikývla som. Ako prvý sa odtiahol on a potom sa postavil. Nepozrel sa na mňa. Iba s miernym odstupom čakal, kedy sa postavím aj ja. Ponaťahovala som si telo a potom sa postavila k nemu. Obaja sme pomaly vošli dnu a bez slova stúpili do známeho výťahu, do známej čakárne s miernym odstupom medzi sebou. Keď som mala chuť sa ho spýtať, čo sa stalo, pristúpil k nám lekár.

"Slečna, nechcem budiť vášho otca, môžete ísť so mnou do kancelárie vy? Potrebujem vám niečo povedať." 

Po týchto slovách som sa zdesene pozrela na Joela, ktorý na mňa povzbudivo pozrel a prikývol, aby som šla. Potichu som ho poprosila, aby išiel so mnou. Pomaly kráčal za nami.

Keď sme vstúpili dnu ovanula ma mentolová vôňa zmiešaná so zvláštnou vôňou nejakých byliniek. Lekár ukázal na stoličky a slušne nás požiadal, aby sme si sadli. Pozerala som zmätene na lekára, stôl, okolo kancelárie a napokon na Joela. Ten na mňa povzbudivo pozrel, aby som sa nebála. Lekár niečo pozeral v papieroch a potom sa na mňa vážne zahľadel. Sucho som prehltla a zaťala pery.

"Viete, slečna, v noci nastali komplikácie s vašim bratom. Okolo polnoci mu začali pípať stroje a z lekárskeho hľadiska mu na dosť dlhý čas zlyhal mozog." Lekár sa odmlčal a ja som si rukou zakryla ústa. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Joel ma chytil za druhú ruku a jemne po nej pohladil. Potom sa opäť na mňa lekár pozrel a pomalým a istým hlasom pokračoval.

"Nevedeli sme mu žiadno pomôcť, ale potom nastal zvláštny jav. Neviem ho lekársky popísať inak ako zázrak. Všetko po pätnástich minútach začalo fungovať, akoby sa nič nestalo a keď sme mu urobili magnetickú rezonanciu po opuchu mozgu nebol žiadny náznak. Dokonca bol mozog bez jedinej známky poškodenia. Doteraz to ja ani môj tím nevieme pochopiť."

Prekvapene som zažmurkala a utrela si slzy. Joel sa pousmial na mňa a ja som mu úsmev opätovala.

"Takže je v poriadku?" spýtala som sa nadšene.

"To vám ešte neviem úplne presne povedať. Ešte stále je v umelom spánku a ma poškodenú chrbticu. Zajtra ráno by sme ho chceli prebrať a vtedy budeme vedieť viac. No magnetická rezonancia na mozgu nenašla žiadne abnormality. Zajtra zistíme, či nedošlo k iným skrytým poškodeniam." povedal dosť vážne doktor, hoci ja som už teraz tušila, že všetko bude tak ako to popisoval Joel.

"Vďaka pán doktor. Poviem to potom mojim rodičom. Veľmi ste ma potešili a ďakujem aj za Vašu starostlivosť o môjho brata." 

"Je to moja práca." povedal priateľsky. Potom sme si podali ruky, Joel mu poďakoval tiež a spolu sme sa pobrali na naše stoličky k bufetu.

Spočiatku sme vedľa seba iba v tichu sedeli. Ja som sa snažila utriediť si myšlienky a keď som sa pozrela na Joela jeho tvár žiarila pokojom. Mal privreté oči a akoby sa na niečo v plnosti sústredil. Bolo mi nepríjemné vyrušiť ho, ale sama som sa nevedela nejak sústrediť. Bola som nadšená zo zmeny zdravotného stavu môjho brata a on bol jediný s kým som sa mohla o tom zdieľať.

"Takže si mal pravdu. Ako si to vedel s takou určitosťou?" spočiatku nereagoval. Akoby sa s niekým rozprával a nemal chuť s tým prestať. Nepríjemný pocit z nereagovania na moju otázku vo mne narastal. Po pár minútach sa ku mne otočil a pozrel na mňa svojim nádherným modrým pohľadom. Srdce som cítila takmer v hrdle a v spánkoch mi pulzoval tep. Do žalúdka mi opäť vbehlo milión motýľov a ja som v rýchlosti sklopila zrak na zem. Cítila som jeho vôňu, keďže naše stoličky boli v tesnej blízkosti. Cítila som, že moju tvár neprestal pozorovať a opäť som sa na neho pozrela. Pery mal nádherne vykrojené, spojené v jednej čiare. Bol vážny, ale zároveň pokojný. Vychádzalo z neho niečo, čo ma veľmi priťahovalo a neprestajne ma nútilo na neho pozerať. 

"Lívia," moje meno povedal s nehou a vážnosťou a potom sklopil zrak na zem. Po pár sekundách pohľad opäť nasmeroval na mňa a ja som po tichu preglgla. 

"Ešte stále nechápeš? Tu nejde o moju pravdu. Vôbec tu nejde o mňa. Tu ide o teba a o Ježiša." pozrel na mňa s vážnosťou a pohľadom ani na okamih neuhol. Akoby hovoril niečo, čo bolo veľmi dôležité. Priam akoby išlo o život. Naozaj som nechápala.