Nepomenovaný - 33.časť

"Akože nejde o teba? Keby Boh nechcel, nestretli by sme sa."

Vchádzalo do mňa jemné podráždenie. Stále nechápal, aký je v mojom živote dôležitý a ja som nevedela ako mu to vysvetliť tak, aby som sa aj ja sama necítila nepríjemne.

"To máš pravdu. Naše stretnutie je aj pre mňa záhada. V tento okamih tu však ide o niečo iné ako o mňa a o teba. Skús si spojiť jednotlivé časti do seba a nájdeš celok, ktorý ti v živote chýba."

Boli sme pri sebe naozaj tesne blízko. On hľadel na mňa a ja na neho. Stačil by kúsok a naše pery by sa spojili. Môj prvý bozk práve s ním. Bolo by to neopakovateľné. Veľmi som po tom túžila a na okamih som podobnú túžbu v jeho očiach tiež zazrela. 

"Musím teraz odísť, ale vrátim sa, čo najskôr sa mi bude dať." zašepkal, postavil sa a odišiel.

Ako vždy. Keď som to najmenej čakala. Odišiel. Vyschlo mi v krku a musela som sa napiť. Pocítila som rovnaké sklamanie ako prvý, druhý a už neviem koľký raz. Tentokrát však sľúbil, že sa vráti. Rozhodla som sa, že pôjdem aspoň pozrieť Martina. Za celý čas som za ním nebola ani raz. 

Aj keď bolo skoro ráno, sestričky boli milé a pustili ma k nemu. Bol bledý, s obväzmi na ruke a nohe, s infúziou a zopár odreninami na tvári. Keď ma uvidel jemne sa pousmial a potom smutne sklopil zrak.

"Ako sa máš Martin?" spýtala som sa ho so záujmom.

"Ja dobre, mám malé bolesti, ale čo Max? Vôbec nič mi nechcú povedať o jeho stave. Videl som ho ako hrozne trpí. Kričal, že ho bolí hlava a potom odpadol. Povedz mi, že je v poriadku." Prvýkrát som ho videla takého zlomeného. S mojim bratom boli dobrí priatelia. Hoci Max žil v zahraničí boli v neustálom kontakte a on bol jediný, kto vedel, že sa vráti.

"Max je v umelom spánku. Zajtra ho chcú prebrať a ja verím, že všetko bude v poriadku." snažila som sa ho upokojiť. O zázraku som mu však nič nepovedala. Neviem prečo. Možno ja sama som si to ešte všetko úplne neuvedomovala. Ako som mohla svedčiť o Božom zázraku druhým. Do môjho srdca zrazu vošlo veľké napätie. Nerozumela som prečo, ale cítila som, že si to potrebujem utriediť. Martinovi som povedala, že som hladná, lebo som ešte neraňajkovala. V hod mi prišlo, že sa aj na izby práve rozvážali raňajky, tak som bola nútená odísť. Myslím si však, že Martin v mojich očiach videl, že sa so mnou niečo deje. Tak sme sa rozlúčili s prísľubom, že ho budem informovať o Maxovom stave.

Opäť som vyšla do nemocničného parku. Ovial ma chladný jesenný vánok a ja som sa rukami objala okolo seba. Uvedomila som si, že mám Joelovu mikinu, ktorá ma príjemne hriala. Posadila som sa na našu nočnú lavičku a myšlienky mi behali sem a tam. Premietala som si sny, stretnutia s Joelom, Vila, Janka a Saru, bratov stav. V hlave mi vírili Joelove slová o Ježišovi. 

"Čo chceš odo mňa, Bože? Ak si ma nechal stretnúť s Joelom, prečo nemôžem prežívať normálnu romantickú lásku, ale komplikuješ môj život s ..."  nevedela som dopovedať s čím: s Božou prozreteľnosťou, s nejakou hrou osudu alebo žeby Boh mal naozaj so mnou nejaký zvláštny plán? Na nič som nenachádzala odpoveď. Nech sa akokoľvek Joel snažil, nechápala som jeho horlivosť v tejto oblasti. Alebo som ešte nebola pripravená na určité odpovede, ktoré mal pre mňa prichystané. Tak som len sedela a čakala, že budem počuť nejaký hlas. Nič však neprichádzalo a ja som opäť zacítila sklamanie a jemný hnev. Bolo zjavné, že v Maxovom živote nastal zázrak, ale ja som to všetko nevedela rozumovo spracovať. Ockovo zamyslenie mi tiež vírilo v hlave. Ak mal Boh naozaj záujem, prečo dopustil, aby sa to bratovi stalo. Rozhodla som sa, že už viac nebudem nad tým premýšľať. Aspoň nie teraz. Vstala som z lavičky a vošla som dovnútra. Rovnaká čakáreň, rovnaké stoličky, rovnaký bufet, jediné, čo mi chýbalo bol Joel. Vnútri som zacítila obavy, že ho už viac neuvidím. Bolo to však prvýkrát, čo mi dal sľub a ja som sa rozhodla, že tomu budem veriť. Kúpila som čerstvé chlebíčky v bufete a pomarančový džús. Priniesla som ich ockovi, ktorý už sedel pri maminom lôžku. Zhovárali sa a videla som v ich tvárach veľkú únavu a strach. Podala som im provizórne raňajky a porozprávala o tom, čo povedal lekár. Mamke sa viditeľne ihneď polepšilo a do očí sa jej vrátila iskra. V zápätí ako ju uvidel ocko, na jeho tvári sa objavil úsmev a všetci sme sa smiali, že čoskoro budeme počúvať Maxove vtipkovanie a budeme si užívať jeden druhého. Ocko navrhol, že hneď ako to bude možné pôjdeme všetci štyria niekam spolu na dovolenku. Pri tejto predstave ma hneď napadol Joel. Budúcnosť s ním bola neistá, ale chcela som s ním tráviť každú jednu chvíľku. Aj keby mala byť posledná. Mrazila ma predstava o tom, že by mal odísť alebo že by som bola ja ďaleko od neho. Ocko sa otočil od mamy a zahľadel sa na mňa. Musel vidieť v mojej tvári vnútorný boj, ktorý sa vo mne odohrával. Kvôli mame však nereagoval. Rodičom som povedala, že sa pôjdem naraňajkovať k bufetu a nechala som ich samých. Mama spočiatku nesúhlasila, chcela, aby sme raňajkovali všetci spolu, ale ocko ju potom presvedčil, aby ma nechala. Myslím, že vedel, že chcem byť sama. Odvtedy, čo som stretla Joela mi samota vyhovovala.