Nepomenovaný - 34.časť

Sadla som si na stoličku, kde sme predtým spolu sedeli. Jeho stolička bola ešte stále blízko mojej. Doľahol na mňa smútok. Chýbal mi. Veľmi. Na stole ešte stále bola voda, ktorú mi kúpil a ja som si ju vzala do rúk, akoby to bol ten najdrahší poklad. Otáčala som ju a sústredila sa na okamihy, kedy bol so mnou. Vtedy som si to tak naplno neuvedomovala, ale spätne, keď na neho myslím, bol mi skutočnou oporou. Snáď ma nesklame a príde. 

Voda vo fľaši narážala do strán, presne ako moja láska k Joelovi. Bola som ním presiaknutá až do duše. Keby ma požiadal, poď so mnou, šla by som. Keby chcel, aby som zmenila vo svojom živote čokoľvek, urobila by som to. V hĺbke srdca som však tušila, že on to neurobí. Jeho náklonnosť ku mne je iná ako tá moja. Možno by som mala prezradiť, čo cítim.

"Hĺbka tohto sveta nespočíva v tvojich pocitoch. Vedia byť premenlivé." 

Strhla som sa. Bola som tak zahĺbená do seba, že som si nevšimla, že Joel stál nado mnou. Jeho tvár bola jemná a pokojná. Ako vždy jeho pohľad priamy a istý tým, čo hovorí. Pozeral na mňa s nehou a zazrela som tam aj trošku smútku. Mne však srdce ihneď skákalo od radosti. Prišiel, svoj sľub dodržal. Hľadela som na neho, akoby som neverila, že je skutočný. Pousmial sa, odtiahol si stoličku a potom si sadol oproti mne. Zacítila som jemné sklamanie, že je tak ďaleko.

"A čo je potom isté?" vyšlo zo mňa ako prvé. Joelov kútik pier sa jemne mihol dohora a opäť sa zahľadel na mňa. Ako vždy vyzeral neodolateľne a moja rovnováha bola narušená. Strašne rýchlo mi bilo srdce a klopila som zrak, aby som to zakryla. 

"Dáva ti tvoje srdce istotu?" spýtal sa priamo. Preglgla som na sucho. Jediná istota v mojom srdci, boli pocity k nemu. Odhodlala som sa opäť na neho pozrieť. Poviem mu to? Pozeral na mňa takým jasným pohľadom, že som pocítila strach. Čo ak ho svojou úprimnosťou od seba odoženiem? A istota bola fuč. Mal pravdu. Nič v mojom živote mi nedávalo istotu. Maxova nehoda mi otvorila oči. Moja rodina bola ako loďka na rozbúrenom mori. Boli sme zničení a stratení. Opäť som na neho pozrela. Ani on mi nedával žiadnu istotu. Pokrútila som hlavou a tým odpovedala na jeho otázku. Čakala som, že povie niečo v tom zmysle, že tak vidíš. Bude ma poúčať a ja sa nechám. Ale on nič, iba mlčal a hľadel na mňa. V tvári ani náznak pýchy alebo nadradenosti. Akoby aj on sám hľadal odpovede. 

"Volaj k Nemu a odpovie ti, oznámi ti veľké a neprístupné veci, ktoré nepoznáš." (Jer 33:3)

Prekvapene som na neho hľadela. Jeho pohľad bol však jasný a úprimný. 

"Volala som, ale neodpovedal. Keď si odišiel, chcela som si to utriediť, ale nič sa nestalo." povedala som jemne podráždene. 

Joel sa opäť pousmial. Nebola to škodoradosť, skôr hravý úsmev chlapca. Neodpovedal.

"Čomu sa smeješ?" podráždenosť vo mne opäť narástla.

Pozrel na mňa, jeho úsmev zmizol a zaťal sánku.

"Nechcel som ťa uraziť. Len tvoj výraz, keď si to hovorila znel," ukázal na moju tvár, "akoby malé dievčatko nedostalo svoju čokoládu." 

Prekvapene som na neho pozrela. Vyznelo to, že sa na mne zabáva. V jeho prípade mi to nešlo do hlavy. Usmiala som sa. Aj on sa usmial a v jeho očiach som uvidela zvláštnu iskru. Dodala mu ešte väčšiu neodolateľnosť.