Nepomenovaný - 35.časť

"Kúpila som chlebíčky, ak by si mal chuť." ukázala som na stôl, jeden si vzala, odbalila a zahryzla sa doň. Začínala som pociťovať hlad. Možno preto do mňa vchádzala toľká podráždenosť.

"Ďakujem, už som raňajkoval."

"Naozaj?" spýtala som sa a v hlave mi vírilo množstvo otázok. Kde bol, s kým a prečo?

"Bol som u starkej." povedal pokojne, akoby tušil, čo sa chcem spýtať.

"Tvoja babička ti je asi dosť blízka, však?"

Pozrel na mňa tým jasným modrým pohľadom a neodpovedal, iba prikývol.

"Ty o mne vieš asi skoro všetko a ja o tebe nič. Nevadí ti, že sa pýtam?"

Opäť na mňa pozrel a tentokrát bol jeho pohľad iný. Akoby neprístupnejší. Pochopila som, že nechce, aby som sa pýtala na čokoľvek o ňom a jeho živote. Aspoň som sa tak domnievala.

"Ťažko sa mi rozpráva o mojom živote." povedal nečakane a ja som zmeravela. 

Chcela som sa spýtať prečo, ale prišiel môj ocko. 

"Dobrý deň. Liv, nepredstavíš nás?" povedal s úsmevom hľadiac raz na mňa a raz na neho. Zamračila som na ocka obočie.

"Ocko, to je Joel."

Joel sa postavil, s pokojnou tvárou ockovi podal ruku a pozdravil sa. Ocko ho priateľsky potlapkal po ramene a povedal mu, že ho mrzí, že sa spoznávajú práve za týchto smutných okolností. Joel sa pousmial a ubezpečil ho, že ho nemá, čo mrzieť a že je to v poriadku. Ocko si vzal stoličku a rozhodol sa posadiť ku nám. Pozerala som na Joela, ale žiadne podráždenie som v ňom nevidela. Z jeho tváre neustále vyvieral pokoj. Svoj pohľad venoval ockovi a na mňa sa nepozrel ani raz. Ocko rozprával o Maxovi a Joel ho počúval. Rozhovor sa vyvíjal relatívne v pokoji, potom sa však ocko pozrel na mňa a zneistel.

"Joel, vyzeráš ako slušný chlapec. Môžem sa ťa spýtať jednu osobnú otázku?" 

Zmeravela som a s vážnou tvárou som hľadela na otca. Očami som ho prosila, nech to nerobí. Ocko však na mňa pozrel starostlivým pohľadom. Pozrela som na Joela. Jeho tvár bola napätá. Jeho pohľad však s istotou smeroval na ocka. Čakala som, čo mu odpovie a nervózne si trela dlane.

"Pokiaľ budem môcť, odpoviem vám." povedal s istotou v hlase. 

Keď sa ocko rozhodol otvoriť ústa a spýtať sa, zrazu mu zazvonil telefón. Vytiahol ho zo saka a ospravedlnil sa, že toto musí zdvihnúť. Potichu som si vydýchla a nervózne sa pohmýrila na stoličke. Keď ocko odišiel medzi mňa a Joela padol múr ticha. Joel sa dokonca zdvihol a odišiel preč bez jediného slova. Zastavil sa na opačnej strane a začal s niekým telefonovať. Pozorne som sledovala každý jeho pohyb. Bol veľmi pokojný, ale zároveň vážny. Hnevala som sa na ocka, že medzi nás tak vtrhol. Nikdy také niečo neurobil. Stále som pozorovala Joela a dúfala, že sa na mňa pozrie. Bol však sústredený na rozhovor v telefóne. Dúfala som, že ocko sa už nevráti a nebude pokračovať v tom rozhovore. Chcela som sa uistiť, tak som sa rozhodla ho vyhľadať. Bol v mamkinej izbe, ktorá tam však nebola. Predpokladala som, že sedela pri bratovi. Keď ocko dotelefonoval, otočil sa ku mne.

"Dcérka, bol by som prišiel za vami." pousmial sa na mňa.

"Ocko, čo to prosím ťa robíš?" spýtala som sa ho jemne podráždene a on na mňa nechápavo pozeral.

"Chcel som iba spoznať chlapca, ktorý je s tebou v tejto pre nás ťažkej chvíli."

"Prosím ťa, nechcem, aby si sa ho na niečo pýtal. Prosím."

"Nechcel som ťa nahnevať. Len mi na tebe záleží a chcel som, aby mi prezradil ako to s tebou myslí."

"Ocko, nechaj to prosím ťa tak. Je to iba kamarát. Nerád sa rozpráva o osobných veciach. Nechcem, aby si sa ho na čokoľvek pýtal." moja podráždenosť klesala, keď som videla ockovu nechápavú tvár. Myslel to v dobrom, možno len v tejto vypätej situácii nevedel správne reagovať.

"Prepáč mi, dcérka. Nevedel som, že ťa to tak nahnevá." chytil ma za ruku a objal ma. Vedela som, že to nemyslel zle a sama som nechápala, čo ma až tak veľmi nahnevalo. Možno strach, že ho ockove otázky odo mňa odoženú. Bála som sa ho stratiť. 

Ocka som ubezpečila, že je všetko v poriadku, ale tiež som ho poprosila, aby sa s Joelom o ničom súkromnom nebavil. Súhlasil a sľúbil, že už do našich rozhovorov nebude zasahovať. 

Keď som sa vrátila na miesto k bufetu, Joel tam už nebol. Vystrašila som sa a začala som ho hľadať. Opäť do mňa vošiel hnev na ocka, že ho odo mňa naozaj odohnal. Hľadala som na celom poschodí, ale bez úspechu. So sklopeným zrakom a s veľkým smútkom v srdci som sa vracala k bufetu, keď som uvidela ako sedí na stoličke, kde bol aj predtým. Neveriacky som si pretrela oči a s úsmevom na tvári sa vrátila k nemu. V ruke niečo držal a pozeral sa na to. Sadla som si oproti nemu a pozerala na jeho tvár.

"Našla si, čo si hľadala?" pozrel na mňa s vážnou tvárou.