Nepomenovaný - 36.časť

"Mh, áno. Myslím, že áno." odpovedala som mierne hanblivo.

"Bol som v bufete a kúpil som ti čokoládu." pousmial sa.

"Akoby malé dievčatko nedostalo svoju čokoládku." preblesklo mi mysľou. Pousmiala som sa tiež.

"Ďakujem. Vhodný darček." zobrala som si ju a s chuťou sa do nej pustila. Ani som si nevšimla s akým záujmom ma sledoval. Až keď som ju dojedla, môj pohľad padol na neho. Neprestával ma pozorovať. Dokonca som v jeho očiach spozorovala túžbu. Hoci pri ňom som si nikdy nebola istá.

"Je čas obeda, nie si hladný?" pozrela som sa na veľké hodiny, ktoré viseli oproti nám.

"Dole je väčší bufet, v ktorom aj varia. Vezmem niečo mojim rodičom a potom by sme si tam mohli sadnúť, ak by si chcel?" spýtala som sa jemne neisto.

Uprel na mňa skúmavý pohľad a pokýval hlavou, že nie. Trpko som sa snažila to odmietnutie prehltnúť. V srdci som pocítila obrovský kameň.

"Mala by si byť so svojimi rodičmi. Zavolaj ich. Ja som sa dohodol na obed s niekým iným. Prídem opäť večer." tieto slová ma priklincovali. Na srdci mi narástli ešte ďalšie dva kamene a bez slova som prikývla, že súhlasím. Badala som však, že neodchádzal. Ešte stále tam sedel a pozeral skúmavo na moju tvár. Prinútilo ma to pozrieť sa opäť na neho. Jeho oči znežneli, akoby ma chceli pohladiť. Túžila som, aby vystrel svoju ruku a pohladil ma. Moje oči kričali a verila som, že on to vidí. Ruku mal položenú na stole a prsty zovrel v päsť. Pozerala som raz na ňu a raz do jeho očí. Prsty opäť vystrel a prešiel si nimi po vlasoch. Dýchala som z hlboka a on bol všetko, na čo som sa v plnosti dokázala sústrediť. Kameň na srdci mi vystriedali moje známe motýle. Pootvorila som pery a privrela oči. Užívala som si jeho vôňu a jeho blízkosť. Neodchádzal. Stále tam sedel a pozoroval moju tvár. Pretrel si bradu a zaostril pohľad. Srdce mi zdivoka bilo. Stačil by okamih, aby sa nahol a urobil to, po čom túžili naše oči. Tento dotyk by bol iný ako ten, keď ma utešoval. Bol by plný túžby a skončil by bozkom. Videla som to na ňom a sama som to tak cítila. 

"Uvidíme sa večer." povedal po tichu a jemne, zdvihol sa a odišiel.

Opäť ten kameň. Sklamanie. Hľadela som na neho, keď nastupoval do výťahu a keď sa zavreli za ním dvere. V očiach ma začali páliť slzy. Rýchlo som si ich pretrela a snažila sa upokojiť, aby moji rodičia nespozorovali, že som plakala. Myslím, že toho bolo na nich dosť. Rozhodla som sa, že viac ako na seba budem myslieť na svojich blízkych. Pomôže mi to nemyslieť na neho. Teraz je predsa najdôležitejší môj brat. Myšlienky som nasmerovala na Maxa. Ešte stále predsa nemal vyhraté, doktor hovoril o poškodení jeho chrbtice. Keď som sa úplne upokojila išla som za rodičmi a pozvala ich na obed. Obaja sa potešili. Ocko našťastie Joela už nespomenul ani raz. Dokonca ani vtedy, keď sme ostali na chvíľu sami. Obed prebiehal pokojne a potom sme sa rozišli. Dohodli sme sa, že ja pôjdem domov teraz a večer sa vystriedame. Dobre mi padlo dať si teplý kúpeľ. Ocko mi sľúbil, že ma do nemocnice zavezie okolo 6tej a potom sa vráti za mamkou. Stihla som si umyť vlasy, prezliecť sa a jemne nalíčiť. Možno som bola hlúpa, ale tešila som sa, že sa večer stretnem s ním. Viem, že brat bol priorita, ale moje srdce bilo túžbou vidieť ho. Aj keď to bolo za takýchto okolností a v nemocnici. 

Keď som si sadla na posteľ, zrak mi padol na jeho mikinu. Bola by som zabudla, tak som ju rýchlo poskladala a chcela vložiť do svojho ruksaku. Na zem však z jeho vrecka vypadol malý papierik. Za iných okolností by som ho vrátila naspäť, ale keďže sa to týkalo Joela,  zaujímalo ma všetko okolo neho. Zdvihla som ho a chvíľu len tak držala v ruke. Rozum ma odhováral od toho, aby som sa hrabala v jeho veciach. Vyhrala však zvedavosť. 

"Drahý Ocko, dedko ma naučil, aby som si svedectvá, ktoré zažijem, zapisoval a schovával v kabáte. Myseľ je veľmi krátkozraká, rýchlo zabúda. Tak dnes píšem o tom, ako veľmi si mi pomohol zvládnuť smútok z odchodu. Predtým mi nerobilo problém, že som sa zobral a odišiel. Ty vieš, poznáš moje srdce. A ja ti ďakujem, že si mi doň opäť vlial nádej a pokoj."

(Tí však, čo očakávajú Hospodina, dostávajú novú silu, ako orly stúpajú na krídlach, budú utekať a neustanú, pôjdu a nevyčerpajú sa. Izaiáš 40:31)

Piatok, 6. 9. 2019

Dnes bolo presne týždeň, čo to písal. Ockovi? Nechápavo som opäť pozerala na jeho písmo a premýšľala, prečo píše lístok svojmu otcovi. Začula som zvuk kľúčov vo dverách, tak som ho rýchlo poskladala, opäť vložila naspäť a mikinu strčila do môjho ruksaku.