Nepomenovaný - 37.časť

Počula som ockov hlas, že ak som nachystaná, môžeme pomaly ísť. Zišla som dole, mamka sedela za stolom a niečo si hľadala v mobile. Pobozkala som ju na líce a ona ma pohladila. Vyzerala veľmi unavene a prosila ma, že keby bolo čokoľvek nové s Maxom, aby som ihneď volala. Uistila som ju, aby sa nebála. Ocko ju pobozkal a sľúbil, že príde hneď naspäť. 

Keď sme sedeli v aute vládlo medzi nami ticho. Bolo to, akoby ocko nad niečím veľmi premýšľal.

"Neboj sa ocko, verím, že Max bude v poriadku." pohladila som ho po ruke. Vzal mi moju ruku do svojej a nežne stisol. Keď sme zastali pri nemocnici, ešte stále mi ruku držal. Otočil sa ku mne a s vážnou tvárou povedal.

"Moja milá princezná. Teraz nejde o Maxa." pohladil moju tvár a sklopil zrak.

"Nie? Niečo s mamkou?" prekvapene a s miernou nervozitou som sa spýtala.

"Ide o teba. Už pár týždňov badám veľké zmeny v tvojom správaní. Si smutná, zádumčivá, málo sa smeješ a veľmi veľa času tráviš v práci alebo sama. Keď som sa chcel spýtať toho chlapca, bola si veľmi podráždená. A teraz vidím v tvojich očiach veľkú bolesť. Trápi ťa ten chlapec?"

Prekvapene som na neho zažmurkala a sklopila zrak. Ocko ma pozná viac ako som si myslela. Pozrela som na neho a jemne sa usmiala.

"Nie ocko, to sa ti iba zdá. Veľa zmien sa stalo. Mali sme toho veľa v práci a ty vieš, že mňa knihy veľmi fascinujú. Dokonca aj tam som mala možnosť do niektorých nahliadnuť a bola som viac zahĺbená do ich deja. A ten smútok je spôsobený iba starosťou o brata. To je všetko." povedala som čo najpresvedčivejšie, hoci klamať ockovi ma moc netešilo. Nechcela som však, aby sa trápil ešte aj kvôli mne. Pohladila som ho po tvári a potom sme sa objali.

"Vieš, že mne môžeš povedať všetko, však?" pošepkal mi do ucha a ja som ho uistila, že som naozaj v poriadku. 

Ocko sa upokojil, rozlúčili sme sa a ja som ostala stáť v chladnom vánku pred hlavným vchodom nemocnice. Zhlboka som sa nadýchla, otočila sa chrbtom k vchodu a ešte chvíľu len tak stála. Deň už bol kratší a obloha sa sfarbovala do červena ako zapadalo slnko. Bol to úchvatný pohľad pozorovať ako sa červená farba mení na oranžovú a postupne tmavne. Občas som sa porozhliadala dookola či niekde neuvidím Joela. Po dvadsiatich minútach som sa odhodlala vstúpiť dnu. Vo výťahu som ešte dúfala, že by ma mohol čakať vnútri. Bezvýsledne. Stolička, na ktorej sedával bola prázdna. Tak som si sadla na stoličku v čakárni a nervózne sledovala výťahové dvere, či sa nezasvieti červený gombík a nevyjde odtiaľ on. Zo zádumčivosti ma vytrhol známy hlas. 

"Lívia? Si to ty?" spýtal sa Lukáš. Ten Lukáš z nevydarenej chatovačky. Trošku silene som sa usmiala a on si sadol ku mne.

"Bol som za Martinom. Dozvedel som sa, čo sa stalo, keď som mu volal. Ako sa má tvoj brat?" spýtal sa so záujmom. Nechcela som moc rozvíjať náš rozhovor, hoci Lukáš bol milý.

"Uvidíme zajtra, je v umelom spánku. Zajtra ho majú prebudiť." povedala som stručne a stále nervózne som pozerala na výťah.

"Asi ťa obťažujem, však? Niekoho čakáš."

Prekvapene som sa na neho pozrela a jeho veselá, teraz trošku vážna tvár mi pripomenula, že tu nie som kvôli Joelovi, ale kvôli bratovi.

"Prepáč, Lukáš, len mi teraz veľmi nie je do reči. Hádam to chápeš."

Gombík na vchodových dverách výťahu zasvietil a ja som trošku viac znervóznela. Displej ukazoval, že poschodie, na ktoré smeruje výťah, je to naše.

"Samozrejme chápem, ak by si čokoľvek potrebovala, ozvi sa. Dám ti moje číslo?"

Z výťahu vyšiel Joel. Chvíľu tam stál a jeho sýto-modrý pohľad padol najskôr na mňa a potom na Lukáša. Potom prešiel v tichosti okolo nás a sadol si na svoju stoličku k bufetu. Úpenlivo som na neho hľadela. On však svoj pohľad smeroval k oknu. Vôbec žiadny kontakt so mnou. Moje vnútro naplnil nepokoj.