Nepomenovaný - 38.časť

Opäť som začula Lukášov hlas.

"Lívia? Môžem ti dať svoje číslo?" zopakoval opäť trošku prekvapene. Ani ho nenapadlo, že muž, ktorý si pred chvíľou sadol neďaleko od nás je pre mňa dôležitejší ako tento rozhovor.

"Prepáč Lukáš, teraz nie. Musím si odskočiť a spýtať sa lekára, či môžem ísť za bratom." snažila som sa rýchlo vykľučkovať z tejto nepríjemnej situácie.

"Iste, chápem. Tak maj sa a nech sa tvoj brat rýchlo zotaví." povedal a jeho úsmev vošiel aj do jeho očí. 

On odišiel výťahom preč a ja som prešla k lekárskej izbe. Vedela som, že sa lekára nemusím pýtať, či ma pustí. Dovolil, že sa môžeme pri ňom striedať. Tak sme sa s rodičmi dohodli, že cez deň budú pri ňom oni a večer ja. Klamstvo však bolo jediné, čo ma napadlo, aby som sa dostala od Lukáša čo najrýchlejšie preč. Nadýchla som sa a otočila sa naspäť. Snažila som sa sústrediť, že viac ako ja a moja túžba k Joelovi, je prednejší môj brat. Oprela som sa o stenu a snažila sa upokojiť. Cestou som vošla na dámske toalety a tvár si pretrela studenou vodou. Svojmu odrazu v zrkadle som potichu prikazovala, aby sa upokojil. Pulz mi však ešte stále zrýchlene bil a nech som sa akokoľvek snažila, moje srdce mi pripomínalo, že tam sedí on. Opäť som sa zhlboka nadýchla a v mysli sa presviedčala, že som tu kvôli bratovi. Pomaly som vyšla k bufetu a sadla si k nemu. Ešte stále pozeral do okna. Prvé, čo ma napadlo bolo vytiahnuť jeho mikinu a vrátiť mu ju.

"Znova ďakujem, že si mi ju požičal v pravý čas." povedala som pomaly a podala mu ju k rukám. 

Otočil sa ku mne a zobral si ju k sebe. 

"Rado sa stalo." povedal pokojne a usmial sa. 

Zo srdca mi odpadlo niekoľko balvanov a opäť sa mi tam nasťahovali motýle. Pocítila som veľkú úľavu a nepríjemný pocit, že ma videl s Lukášom bol preč.

"Ja, asi si pôjdem sadnúť k bratovi. Bola by som rada, keby si tam bol so mnou, ak by ťa to neobťažovalo." povedala som neisto. Obávala som sa ďalšieho odmietnutia. Pozrel na mňa vnímavo a chvíľu mlčal.

"Prečo by ma to malo obťažovať?" spýtal sa vážne a svojim pohľadom neuhýbal.

"Ak by si mal niečo dôležitejšie." povedala som zmätene a pohľad sklopila k mojim prstom.

"Ak nechceš byť s bratom sama, rád ti budem robiť spoločnosť." povedal isto a svojim pohľadom neuhýbal.

Prikývla som a zodvihla som sa k bratovej izbe. S malým odstupom ma nasledoval. 

Bratova izba bola priestranná s veľkými oknami. Ležal nehybne na polohovacej posteli, z úst mu trčala hadička kvôli dýchaniu a na tele mal prilepených niekoľko káblikov. Na ruke mal napojenú infúziu. Pri pohľade na neho mi vošli slzy do očí. Na hlave mal obväz a po tvári niekoľko prelepených odrenín. Okolo krku mal golier a tiež mal obviazanú ruku a nohu. Až teraz som si v plnosti uvedomila, čo sa s ním vlastne stalo. Muž plný života, fyzicky veľmi zdatný, teraz ležal a miesto neho pracovali prístroje. Hoci sme sa dlhší čas nevideli a jeho záujmy boli iné ako tie moje, bol mi veľmi blízky. Môj starší, ochranársky brat. Sadla som si na stoličku vedľa jeho postele a chytila ho za ruku. Nahla som sa k nemu a pohladila ho po líci.

"Budeš v poriadku, braček." povedala som potichu a každým nádychom som prehĺtala slzy.