Nepomenovaný - 39.časť

Joel si sadol na stoličku oproti mne, ďalej od postele. Keď som sa na neho pozrela jeho pohľad smeroval k môjmu bratovi. Pohľad po chvíli otočil ku mne. Tvár mal pokojnú, ale v očiach som zazrela bolesť. Akoby to všetko prežíval so mnou. Dlhú dobu sme neprehovorili ani slovo. Ja som sedela pri Maxovi a sledovala čísla a čiarky na jeho prístrojoch. Joel zase v pokoji sedel na svojom mieste. Sama som nevedela, čo povedať. Obraz ležiaceho brata ma veľmi bolel. Ticho medzi nami prerušila sestrička, ktorá nás poprosila, aby sme na chvíľu odišli z izby kvôli preväzom a výmene infúzie.

Obaja sme vyšli a posadili sa vedľa seba na stoličky v čakárni. Ešte stále som mala pred očami svojho brata. Nevedela som správne reagovať a iba som mlčala. Tvár som si skryla do dlaní a neudržala vzlyky. Joel ku mne nahol tvár a ja som zacítila jeho vôňu.

"Neboj sa, všetko bude v poriadku." zašepkal mi jemne do ucha.

Pomaly som si odkryla tvár a pozrela na neho uslzenými očami. Jeho pohľad bol nežný a chápavý. Chcela som tomu veriť, pripomínala som si slová doktora, ale ten obraz, ktorý som videla ma vnáral do pochybností.

"Ako to môžeš vedieť? Doktor síce hovoril, že podľa vyšetrenia má mozog v poriadku, ale tiež hovoril, že môže mať nejaké skryté zranenia a tiež, že má ešte stále poškodenú chrbticu. Čo ak nikdy nebude môcť chodiť. Nepoznáš môjho brata. Má veľmi rád šport, nezvládol by niečo také."

"Máš pravdu. Nepoznám tvojho brata, ale poznám Ježiša a viem, že Jemu nič nie je nemožné." uprel na mňa sebaistý pohľad. 

Zdvihla som sa a rozhodla, že sa trošku poprechádzam. Nešiel za mnou, akoby chápal, že si potrebujem pretriediť myšlienky. Vyšla som von, aby som sa nadýchla čerstvého vzduchu. Nočná obloha bola pokojná a Jasná. Akoby predzvesť toho, že zajtra bude naozaj všetko v poriadku a môj brat z toho všetkého vyjde iba s odreninami. Sadla som si na lavičku a chvíľu len tak hľadela na hviezdy. Pripomenula som si deň, keď sme sa s bratom videli naposledy. Sľúbil mi, že príde čoskoro a donesie mi tú najzaujímavejšiu knihu, ktorá ho najviac nadchne. Boli sme dlho do noci hore a veľa sa rozprávali. Veľmi som túžila, aby bolo zase všetko tak ako predtým. Neviem ako dlho som tam sedela, ale začala som pociťovať chlad, tak som sa vrátila naspäť. Joel už v čakárni nebol. Začudovala som sa, že na mňa nepočkal. Keď som sa vrátila za bratom, sedel pri ňom, držal ho za ruku a mal privreté oči. Potichu niečo hovoril, nerozumela som mu však. Stála som vo dverách a pozerala na neho. Bol pokojný a odovzdaný tomu, čo práve robil. Bratova tvár napriek jeho odreninám bola tiež pokojná. Zbadala som, že brat pohol prstami na druhej ruke. Užasla som. Doktor hovoril, že sa môže stať, že nebude môcť pohnúť končatinami aj niekoľko dní, ba dokonca vôbec. Joel ešte stále niečo po tichu hovoril a zazrela som, že brat pohol aj prstami na nohe. Musela som sa rýchlo posadiť na druhú stoličku, lebo sa mi podlomili od dojatia kolená. Nevyrušilo ho to a pokračoval ešte niekoľko minút. Potom pustil jeho ruku a pozrel sa na mňa. Neveriacky som na neho hľadela a stratila som pevnú zem pod nohami. Čo sa to prave stalo? Joel sa zodvihol a postavil sa k oknu. Chcela som sa spýtať, čo sa to dialo, ale sama som nevedela ako správne formulovať otázku. Užasnuto som hľadela na Maxa, ktorý ako predtým ležal bez pohnutia a nezazrela som žiadne iné pohyby. Premýšľala som, či sa mi to všetko iba nezdalo kvôli únave z predošlých dní. Joel ešte stále stál pri okne a neotáčal sa. Chcela som nejak pretrhnúť to ticho medzi nami.