Nepomenovaný - 4.časť

Opantalo ma to natoľko, že som nedokázala poďakovať a iba sa na neho blažene usmievala. Dokonca ma ani nenapadlo opýtať sa, ako vedel, že mi je zima. Sedela by som tam s ním hádam aj celý deň, keby ma nevytrhol jeho hlas, že už môžme ísť. S nevôľou som prikývla a kráčala som za ním. Ako vždy mi otvoril dvere od auta a ja som si sadla. Keď naštartoval, opäť bez slova, zapol rádio a nepovedal ani slovo. Občas som sa na neho snažila nenápadne pozrieť. Dúfala som, že mi ten pohľad opätuje, ale moje túžby ostali nenaplnené. Proste bol iba obyčajný šofér, ktorý chcel splniť sľub, že mi pomôže dostať sa do mesta. Namýšľala som si, že je iba cudzinec a zajtra sa s ním už nestretnem. Vedela som však, že klamem samú seba. Už dávno pre mňa nebol obyčajný, práve naopak, neobyčajne, priam magneticky ma to ťahalo k nemu. Koľký smútok ma zaplavil, keď sme sa dostali do mesta. Nechcelo sa mi od neho odísť. Jeho blízkosť sa pre mňa stávala taká dôležitá ako dýchanie. Tak sme tam sedeli, asi ešte ďalších 10 minút, bez slova. Nikomu to však nevadilo. Aspoň ja som mala ten dojem. Keby chcel, aby som odišla, snáď by mi to povedal. Pozerali sme obaja cez predné sklo. V tichosti. Bez sľubu, že by sme náš kontakt nejak prehĺbili. Nevedeli sme naše mená, telefónne čísla, nič. Ak teraz odíde, nikdy ho už neuvidím. V hrdle mi narástla hrča. To sa nesmie stať! Netrúfala som si však urobiť prvý krok, bola som na to až príliš plachá. Zavalil ma smútok. Na druhej strane bol ten rozhovor, ktorý som počula. Je v jeho živote nejaká žena, s ktorou nechce byť, ale ona sa nevzdáva. Tak som iba mlčala a on tiež, keď nás z toho vyrušil zvuk telefónu. Môjho. Bol to Martin, chcel vedieť, kde som a kedy konečne prídem. Odpovedala som tichým hlasom a letmo pozerala na môjho neznámeho. On však nejavil žiadny záujem. Keď som dotelefonovala otočil sa prvýkrát ku mne. Zmeravela som.

"Bude lepšie, keď sa už rozlúčime." povedal chladným a sebaistým hlasom.

"Iste. Nechcem ťa zdržovať. Iba som chcela ešte raz , ďakujem. Za všetko." 

Kývol hlavou a ja som mala pocit, že som mu v očiach zazrela smútok. Nebola som si však istá, lebo vzápätí sa očami zahľadel von. Chcela som si vyzliecť mikinu a vrátiť mu ju, keď mi nežne podržal ruku a povedal:

"Môžeš si ju nechať, je chladno, aspoň ťa trošku zohreje, kým sa dostaneš tam, kam potrebuješ." za ten krátky čas, čo sme strávili spolu som postrehla, že je neodolateľný gentleman, ktorý patrí do malej skupiny mužov, o ktorých som si myslela, že už vymreli. 

"Ďakujem, ale ako ti ju vrátim?" spýtala som sa a už vopred sa tešila ako nenápadne od neho získam kontakt na udržanie ďalšieho videnia.

Iba sa tajomne usmial a dodal, že sa nemusím báť. To ma však nepotešilo a nesplnilo moje očakávania. Vystúpil ako prvý a otvoril mi dvere. S nevôľou som vystúpila a ešte naliehavo hľadela na jeho tvár. Nenastal žiadny fyzický kontakt. Žiadny dotyk, nieto ešte objatie alebo podanie rúk. Proste sa otočil, nastúpil do auta a odišiel. Bez prísľubu alebo očakávania. Žiadna výmena telefónnych čísiel a nervózne čakanie, že mi zavolá. Iba ja, moje smutné  myšlienky a jeho vôňa z mikiny.