Nepomenovaný - 40.časť

"Smiem sa niečo spýtať?" povedala som nesmelo.

Joel sa otočil ku mne, ale stále stál pri okne.

"Iste." povedal potichu.

"Čo sa to dialo, keď som sem prišla? Nezdalo sa mi to, že brat pohol prstami na ruke a nohe?" odvážila som sa narovinu spýtať.

"Hovoril som ti, že poznám Ježiša a pre Neho nič nie je nemožné." povedal s jemným úsmevom. Ešte stále som úplne nechápala.

"Takže?" spýtala som sa nechápavo.

"Uvidíš zajtra, keď ho prebudia. Myslím, že vtedy uveríš naplno." povedal pokojne a v mojom vnútri to vyvolalo veľkú búrku pocitov. Zmätene som sa postavila a pristúpila k nemu bližšie. Chcela som sa ho otvorene spýtať, kto vlastne v skutočnosti je, ale jeho pohľad bol taký spaľujúci, že som stratila všetky slová. Tak som tam iba stála oproti nemu a mlčala. Strach z jeho odchodu, z toho, čo sa stalo môjmu bratovi ma prinútilo k tomu, že som sa mu vrhla do náručia. Proste som ho bez akýchkoľvek slov objala. Silno a pritom nežne sa moje ruky vplietli okolo jeho krku. Spočiatku nereagoval, cítila som, že sa jeho telo naplo. Po chvíľke ma tiež objal. Pocítila som nádherné teplo, prijatie, toto miesto bolo presne to, kam som vedela, že patrím. Všetko mi bolo jedno, aspoň na teraz. Položila som si hlavu na jeho rameno a mlčala. Jednou rukou pohol a pohladil ma po vlasoch. Neodťahoval sa odo mňa a pre mňa to bol znak toho, že aj ja som pre neho určitým spôsobom dôležitá. Aspoň trošku. Dúfala som v to. Počúvala som ako mu bije srdce. Pokoj, ktorý z neho vychádzal ma napĺňal a búrku menil na pokojné miesto na oddych. Vdychovala som jeho vôňu a snažila sa ju ukladať na najhlbšie miesto môjho vnútra. 

"Si veľmi výnimočný muž." pošepla som do ticha.

"A ty veľmi vzácna žena." šepol mi do vlasov.

Srdce sa mi rozbúšilo a motýle mi poletovali v celom mojom vnútri. Prvé vyznanie, ktoré som z jeho úst počula. Jemne som sa odtiahla a pozrela na jeho tvár. Mal jemne pootvorené plné pery a pohľadom pozoroval moje pery. Po chvíľke sa však zhlboka nadýchol a úplne sa odtiahol. Otočil sa a sadol si na stoličku ďalej od postele. Nadýchla som sa a chvíľu hľadela do okna na oblohu. Čo ho vedie k tomu, že sa vždy ovládne a nechá ma v tej túžbe samú. Len jeden bozk. Bolo by to nádherné. Snažila som sa z hlboka dýchať a opäť usmerniť kolobeh svojich hormónov. Otočila som sa k nemu, hlavu mal zvesenú a prsty mal splatené do seba. Bol nádherný. Potom som sa prebrala a opäť sa vrátila k bratovi. Som tu predsa kvôli nemu. Sadla som si vedľa neho a opäť sa snažila sústrediť na realitu. Medzi nami opäť zavládlo ticho.