Nepomenovaný - 42.časť

Prekvapene som zažmurkala. Nechcela som prezradiť, že v ňom bol aj on. Tak sme iba na seba hľadeli a mlčali. Prvá som pohľad sklopila ja.

"Chcela som len vedieť, čo to znamená? Nikdy som Bibliu nečítala, tak som premýšľala, či by to mohlo mať nejaký význam."

"A čo si myslíš ty, že to znamená?" spýtal sa opäť vážne.

"Že Boh chce, aby som Ho hľadala?" vyšlo zo mňa ihneď, až som bola sama zo seba prekvapená ako rýchlo.

"Odpovedala si si." povedal pokojne a opäť si ku mne prisadol.

"Ale ako Ho môžem hľadať? Mám o Ňom čítať v Biblii? Viem, že existuje. Presvedčil si ma o tom ty a tvoj spôsob ako žiješ a rozprávaš. Len ako môžem uveriť tak, ako veríš ty?" spýtala som sa úprimne a premýšľala, či bolo dobré začínať tento rozhovor práve teraz.

Opäť sa na mňa pozrel, ale tentoraz z jeho pohľadu vychádzal pokoj a radosť.

"Nemôžem ti povedať ako Ho hľadať. Boh má s každým človekom iný plán a preto ku každému pristupuje osobitne. Biblia ti môže dopomôcť, ak to tak cítiš. Dôležité je však tvoje srdce. Tak ako keď po niečom alebo po niekom veľmi túžiš a robíš všetko pre to, aby si to získala. Boh je verný a miluje každého úprimného, preto je tu Ježiš. On jediný je prostredník. Je akoby mostom k Otcovi a čaká. Jeho trpezlivosť a láska je obrovská." hovoril pomaly a pri každom slove pozoroval moju tvár a oči. Skúmal moju mimiku, ak bolo treba chvíľu mlčal, aby som všetko, čo povedal pochopila správne. Bolo zjavné, že mu záležalo na tom, aby som pochopila. 

Sklopila som tvár a mlčala. Premýšľala som. Do srdca sa mi pomaly začala vnárať túžba poznať toho Ježiša, o ktorom hovoril s toľkou úctou, pokorou a horlivosťou. Toho, ktorý odvtedy, čo som spoznala Joela, intenzívne klope na moje srdce. Z myšlienok ma vytrhol Joelov dotyk. Čupel vedľa mňa a rukou zdvihol moju tvár, aby sa mi mohol pozrieť do očí. Zatajil sa mi dych a splašene mi bilo srdce.

"Si veľmi vzácna a Boh vie, prečo sa ti to všetko deje." povedal vážne a potichu. Potom na mňa mlčky pozeral. Videla som v jeho očiach mnoho lásky. Položila som mu dlaň na líce a jeho telo sa naplo. Nepohol sa, iba ruku, ktorou mi držal tvár pomaly spustil dole. Pery sa mu pootvorili a pohľad znežnel. Na okamih som mala pocit, že túži po mne. Pocit však zmizol ihneď ako sa zdvihol a postavil sa mi chrbtom. Nechápala som, prečo sa tak bráni pocitom ku mne. 

"Dcérka, poď, doktor hovorí, že pôjdu prebudiť Maxa." vyrušil nás ockov naliehavý hlas. Joel sa otočil, podal ockovi ruku a žehnal nám všetko dobré. Jeho úsmev bol priateľský a chápavý. Ocko poďakoval a popohnal ma, aby som prišla čo najskôr. Prikývla som a zodvihla sa zo stoličky.