Nepomenovaný - 43.časť

"Pôjdeš aj ty?" spýtala som sa Joela nesmelo.

"Bude lepšie, keď pôjdeš sama." povzbudil ma pohľadom.

"A nájdem ťa tu, keď sa vrátim?" napadlo ma ako prvé. Jeho tvár zvážnela. Nestihol mi odpovedať, lebo som zazrela doktora, ktorý kráčal k bratovej izbe. Tak som sa ešte na neho z diaľky pozerala, či neuvidím jeho úsmev alebo malý náznak súhlasu. Nič však neprichádzalo.

V izbe už čakali ocko s mamkou. Ocko držal mamku okolo ramien a podopieral ju. Dobre by mi padlo, keby tu bol aj Joel. Ocko ma očami povzbudil, aby som prišla ku nim a chytil ma tiež. Doktor pristúpil bližšie k bratovi, čítal nejaké papiere a potom poprosil ľudí, ktorí boli okolo neho, aby začali. Všetci sme s napätím čakali, čo sa bude diať. V mojom srdci sa bili pocity istoty s pocitmi strachu. V mysli som mala spomienky na noc, keď pri ňom stál Joel a Max sa pohol. 

Keď so všetkým skončili, doktor začal volať Maxa, aby skúsil otvoriť oči. Všetci sme takmer nedýchali. Zazrela som, že Maxove zavreté viečka sa začali hýbať. Potom pomaly otvoril oči. Poobzeral sa dookola a potom na doktora. Mamka zadržiavala vzlyky a usmievala sa. Potom pozrel na nás a pootvoril ústa.

"Kde som to?" zaznel jeho tichý a mierne zachrípnutý hlas.

Všetci sme sa usmievali iba doktor vážnym hlasom odpovedal:

"Max, ste v nemocnici, mal ste nehodu. Pamätáte si?" 

Pomaly prikývol hlavou a pozrel sa na mňa. Usmiala som sa na neho.

"Ako sa cítite?" spýtal sa doktor.

"Som smädný a hladný." povedal brat vážne a všetci sa zasmiali.

"Teraz vás trošku skontrolujem." povedal doktor a zasvietil mu malým svetielkom do očí. Niečo si zapísal. Potom ho popočúval a prešiel k jeho nohám. Zodvihol plachtu. Prešiel mu druhou stranou pera po chodidle.

"Cítite to?" spýtal sa Maxa a pozorne ho sledoval.

"Áno." odpovedal prekvapene. 

A ja som vedela. Toto je to, čo hovoril Joel. Uvidím a uverím naplno. Už som chápala. Hoci všetci sa na seba prekvapene pozerali a nechápali, mne to všetko začalo dávať zmysel. Toto je Ježiš. Je skutočný a taký ako o Ňom hovoril Joel. Verný a trpezlivý. Mala som chuť plakať a prvé, čo ma napadlo bolo ísť za Joelom. Zlomilo ma to, čoho som bola svedkom. Doktor poprosil ocka, aby išiel s ním a mamku nechal pri bratovi. Ja som sa ospravedlnila, že si potrebujem odskočiť a sľúbila som, že sa hneď vrátim. Mamka sa usmievala a užívala si brata.

Keď som vyšla do čakárne, utekala som k bufetu. Joel tam však nebol. Prehltla som slzy. Napadlo ma, že by mohol byť ešte v parku. Rýchlo som privolala výťah a ponáhľala sa von. Zaplavilo ma nepríjemné prekvapenie, keď sa otvorili dvere nemocnice. Joel stál vonku pri aute a telefonoval. Bol mierne napätý, ale jeho tvár stále krásne pokojná. Odhodlala som sa a pribehla za ním. Stála som mu za chrbtom, pár krokov od neho. Keď dotelefonoval a otočil sa, aby sa pozrel na nemocnicu, uvidel ma. Ostal prekvapený. Bolo zjavné, že to nečakal. Z hlboka sa nadýchol a pristúpil ku mne bližšie. Musel vidieť slzy, ktoré som mala v očiach. Nechcela som si to pripustiť.

"Takže naozaj odchádzaš?" spýtala som sa potichu prehltajúc nepríjemný pocit, ktorý ma zvieral.

Hľadel na mňa s očami plnými ľútosti, prehrabol si vlasy a prikývol.