Nepomenovaný - 44.časť

"Musím odísť." povedal, akoby sa mi chcel ospravedlniť.

"Prečo práve teraz? Keď začínam pomaly všetko chápať? Prosím zostaň." sklopila som pohľad a rukami si pretrela tvár. Viem, že mi nič nesľúbil. Tak veľmi som dúfala, že ostane a my budeme mať šancu. Bude mi rozprávať o viere a ja sa s ním naučím ako veriť tiež. Teraz sa však všetko rozpadávalo.

"Lívia, teraz nie je ten správny čas. Musím odísť. Je to dôležité." hovoril vážne a badala som, že jeho samého trápi ako sa cítim. 

"Uvidím ťa ešte niekedy?" spýtala som sa s nádejou.

"Ver, že pre Boha nič nie je nemožné." pousmial sa a to bolo jediné, čo mi po ňom ostalo. Priblížil sa ku mne a zovrel ma v náručí. Zavrela som oči a ukladala si jeho vôňu, tlkot jeho srdca, jeho dotyk. Chcela som kričať ZOSTAŇ, no v srdci som cítila, že to takto má byť. Nech to akokoľvek bolí, musím ho nechať ísť. Keď sa odo mňa odtiahol, ešte stále mi tiekli slzy. Odopla som si dlhú retiazku, ktorú som nikdy nedávala z krku dole. Bolo na nej pismeno L a podala som mu ju. Usmial sa a s láskou si ju zobral. Potom sa otočil a bez toho, aby sa obzeral dozadu, odišiel. Bol viac ako odhodlaný. Bol si istý tým, čo robí. Stála som tam a pozerala na to ako jeho auto mizne v diaľke. Zbohom, môj neznámy milovaný. 

Pomaly som vchádzala naspäť do čakárne a po ceste do Maxovej izby som vošla na toaletu. Nesmie ma vidieť takúto. Pozrela som sa do zrkadla a v odraze som videla svoju tvár. Červené fľaky prezrádzali, že odišiel ten, kto si s mojou retiazkou vzal aj moje srdce. Ako mám teraz dýchať, žiť, milovať, veriť, keď neviem, kde je? Sebaľútosť naberala na intenzite. Opäť som pozrela na seba a snažila sa vschopiť. Zahryzla som si do pery a vnútri volala sama na seba. Tvoj brat žije. Choď za ním! Keď som sa aspoň trošku upokojila, odhodlala som sa vojsť do bratovej izby. Mamka ani ocko tam neboli a Max mal zavreté oči. Po tichu som si sadla k nemu. Otvoril oči a pozrel sa na mňa. Usmiala som sa na neho. Tešilo ma, že vidím jeho veselé hnedo-zelené oči.

"Sestrička. Som rád, že ťa vidím." povedal s radosťou.

"Môj drahý, veľký strach som o teba mala." povedala som a pritisla sa na jeho hruď. Rukou ma pohladil po vlasoch.

"Takže ten smútok v tvojich očiach je kvôli tomu?" spýtal sa, keď som sa odtiahla a opäť sa oprela o stoličku.

"Samozrejme." zaklamala som.

"Ale prečo ešte stále pretrváva?" pozrel na mňa  nechápavo.