Nepomenovaný - 45.časť

"To sa ti iba zdá. Som šťastná, že si tu s nami. Ako to vyzerá s tvojím zdravotným stavom?" snažila som sa zmeniť tému.

"Neviem, ocko s mamkou išli za doktorom a ešte sa nevrátili. Doktor vyzeral naozaj prekvapene." povedal pobavene Max.

"A ako sa cítiš? Myslím okrem toho hladu a smädu." šťuchla som jemne do neho.

"Vieš čo, prekvapujúco dobre. Nič ma nejak extra nebolí, ale niečo ti prezradím." nahol sa ku mne a žmurkol na mňa.

"Niečo sa stalo?" prekvapene som zažmurkala.

"Nie, neboj sa. Sníval sa mi taký zvláštny sen. Videl som v ňom neznámu postavu. Nevidel som jej do tváre, ale hovorila mi, že som uzdravený. Povedala mi mužským, mocným hlasom: Hovor, že Ten, kto je od počiatku, ťa uzdravil. Chápeš tomu?" zamýšľal sa Max.

"Viac ako si myslíš." povedala som vážne a Max na mňa nechápavo pozrel a čakal vysvetlenie.

"Je toho veľa, čo ti musím povedať. Stalo sa ti niekoľko zázrakov. Nebola to žiadna zhoda okolností alebo náhoda. Ja sama som bola svedkom toho, že to bol zázrak a Jeho tvorcom je...." nestihla som dopovedať.

Zrazu do izby vošli ocko, mamka a doktor. Obaja sme na nich prekvapene pozreli. Na tvári mali ocko s mamkou spokojný úsmev a doktor vyzeral byť viditeľne zmätený. Doktor sa postavil k Maxovi a pozeral na neho, akoby si nebol istý či vidí správne.

"Max, za celú svoju doktorskú prax som nebol svedkom niečoho takéhoto. Nedá sa to inak nazvať ako zázrak. Keby som nevidel v akom stave Vás doviezli,  neuveril by som. Nielenže magnetická rezonancia neukázala žiadne poškodenie mozgu, Vy nemáte ani žiadne poškodenie chrbtice. Končatiny reagujú tak, akoby sa Vám nestala žiadna nehoda. Akoby ste úplne zdravý." zažmurkal doktor od prekvapenia z toho, čo práve povedal.

Mamke tiekli od dojatia slzy a ocko sa nemohol prestať usmievať. Max zmätene pozeral na mňa, doktora a rodičov. Ja som však bola pokojná. Vedela som,  že všetko to bolo a je v rukách Boha a Joel bol Jeho nástrojom. Vnútorný hlas mi to našepkával. Max sa na mňa zahľadel a čakal, čo poviem. Mlčala som.