Nepomenovaný - 46.časť

"Urobíme Vám ešte nejaké vyšetrenia, ale silne sa domnievam, že aj tie budú v poriadku. Potom sa Vás budeme snažiť postaviť na nohy a uvidíme ako budeme pokračovať ďalej." povedal a pozeral pri tom na rodičov, ktorí prikývli a doktorovi poďakovali. Bolo vidno, že ešte stále sa z toho nemohol spamätať a nevedel to vedecky vysvetliť. Doktor sa rozlúčil a odišiel. 

"Synček, sme šťastní, že si v poriadku." povedala mamka a chytila ho za ruku. Stála som tam s nimi, ale v duchu som bola neprítomná. Premýšľala som. Ako Boh silno vošiel do môjho života. Nedá sa to ignorovať. Do srdca mi vchádzala silná túžba, aby som sa práve teraz rozhodla akou cestou chcem ísť. Snažila som sa tento pocit vtesnať do úzadia a sústrediť sa na brata. Táto túžba však neostala pochovaná a čakala na ten správny okamih.

Prešlo niekoľko týždňov a brat sa zotavoval veľmi rýchlo. Ako doktor predpovedal, ostatné vyšetrenia ukázali, že nemá žiadne následky a je úplne zdravý. Chodil na rehabilitácie a sila do nôh sa mu vďaka plávaniu vrátila naozaj rýchlo. Všetci sme žasli ako sa to všetko zmenilo k dobrému. Martin navštevoval Maxa pravidelne a vždy keď sme sa stretli mi pripomínal, že Lukáš má záujem sa so mnou stretnúť. Ja som však záujem nemala. Hoci nikto nevedel, moje srdce horelo túžbou spoznať Ježiša. Odvtedy ako mi brat rozprával o svojom sne a ja som mu chcela povedať, kto je pôvodcom jeho uzdravenia, sme nemali čas, aby sme sa porozprávali. Bol v neustálom kolobehu. Rehabilitácie, šport, stretnutia s Martinom. Raz večer, keď sme všetci sedeli spolu pri telke, dostal ocko skvelý nápad . Chcel, aby sme všetci išli na dovolenku do hôr. Jeho kolega mal vraj krásnu chatku, ktorú prenajíma. Ja som súhlasila. Príroda bude skvelá k tomu, aby som si ujasnila všetko, čo sa mi udialo. A možno budeme mať čas sa aj porozprávať konečne s bratom. Tak sme sa dohodli, že keď bratovi skončia rehabilitácie, zbalíme sa a pôjdeme. Moje srdce bolo ešte stále ubolené zo straty Joela. Nevedela som o ňom nič odvtedy, čo sme sa naposledy rozlúčili pri nemocnici. Pri každej spomienke na neho mi hlboko zvieralo celé vnútro. Neprichádzala žiadna nádej, že by som ho mohla opäť vidieť. Aj keby to bolo iba na pár chvíľ. 

Raz, keď som prichádzala z práce domov, išla oproti mne Sara. Bola som naozaj šťastná, že ju vidím, tak sme sa rozhodli, že si spolu zájdeme do najbližšej kaviarne, aby sme sa porozprávali. Jej tvár žiarila šťastím, keď ma uvidela a privítala ma hlbokým objatím. Sadli sme si oproti sebe a ona sa na mňa zahľadela vnímavým pohľadom.

"Lívia, ako sa máš?"