Nepomenovaný - 48.časť

"Čo ja viem, tak odišiel niekam na Nový Zéland. Je niekde, kde nie je žiadny signál. Janko mal ísť s ním, ale keďže má mňa, tak sa rozhodol ostať. Išiel so svojím starým otcom. Sú si veľmi blízki, ale viac neviem."

"A jeho otec?" spýtala som sa náhlivo.

"Úplne presne neviem. Raz som počula, keď bol Joel u Janka, že nemajú veľmi blízky vzťah. Hoci by veľmi chcel. Je niekde v zahraničí." pousmiala sa Sára a odchlipla si z čaju.

"Chápem. Ja ti tiež dám svoje číslo a budem rada, keď sa mi ty alebo Janko kedykoľvek ozvete." povedala som so záujmom a podala jej lístok s mojím číslom. Potešila sa ako malé dievčatko.

"Ďakujem. Veľmi ma teší tvoj záujem. Vieš, ja som sa sem prisťahovala za Jankom a kvôli štúdiu. Skoro nikoho tu nepoznám. Budem rada, keď získam v tebe skutočnú priateľku. Modlila som sa za to a som presvedčená, že ty si odpoveďou na moje modlitby." povedala s úsmevom a opäť mi vzala moju ruku a pohladila ju. Veľmi ma to dojalo. Cítila som, že aj ona bude pre moju dušu príjemným balzamom a sestrou, po ktorej som vždy túžila.

Rozlúčili sme sa s prísľubom, že sa čoskoro stretneme. Keď som prišla domov mama a ocko sedeli na sedačke a rozprávali sa. Max ešte stále nebol doma. Prisadla som si k rodičom a s radosťou sledovala ich doťahovanie. Boli veselí a spokojní. Tešila ma ich bezstarostnosť. 

"Ako si sa mala, dcérka?"spýtala sa mama nežne.

"Dobre mami. Prežila som príjemný čas s priateľkou." pousmiala som sa.

"Och, to rada počujem. Už ma trápilo, že neustále chodíš len do práce a domov." 

"Ale mami, mňa len nebaví hluk a zbytočné opíjanie sa." 

"To som nemyslela. Ja by som len chcela, aby si si našla aj nejakých priateľov. Čo ten Lukáš, o ktorom stále rozpráva Martin?" žmurkla na mňa mama a ocko si hlboko vzdychol.

"Láska, prosím, nechaj ju, nech si svoj život zariadi podľa seba."pohladil mamu po chrbte a usmial sa na mňa. V duchu som mu poďakovala. 

"Už pôjdem do izby, chcem si ešte niečo prečítať." zdvihla som sa a ako som kráčala preč, ešte som začula ako mama hovorí ockovi, že to by nebol on, aby ma neochraňoval. Usmiala som sa. 

Sadla som si na posteľ a otvorila na stolíku šuflík, kde bola malá truhlička. Otvorila som ju a pozerala dnu. Vytiahla som odtiaľ malý lístok a nežne ho skúmala v rukách. Čítala som jediné, čo mi od neho ostalo. Okrem krému, ktorý som tiež starostlivo opatrovala. V mysli som sa vrátila do spomienok, keď som bola s ním. Nočnú moru o Vilovi som sa snažila vytlačiť a vracala sa iba k okamihom s ním. Chýbaš mi. Zašepkala som do prázdna. Z očí mi pomaly tiekli slzy. Z kabelky som si vytiahla knižku, ktorú mi darovala Sara. Otvorila som ju na mieste, kde mi vložila lístok s telefónnym číslom. Chcela som si ho uložiť do telefónu. Zaujala ma stať, ktorá bola zvýraznená ružovou fixkou:

Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha.  Ten, kto nemiluje, nepozná Boha, pretože Boh je láska.  Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby sme skrze neho mali život.  Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako obetu zmierenia za naše hriechy.  Milovaní, keď si nás Boh tak zamiloval, aj my sa máme navzájom milovať.  Boha nikto nikdy nevidel; ak sa navzájom milujeme, Boh ostáva v nás a jeho láska v nás dosiahla dokonalosť.  Podľa toho poznávame, že ostávame v ňom a on v nás, že nám dal zo svojho Ducha.  A my sme videli a svedčíme, že Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta.  Kto vyznáva, že Ježiš je Boží Syn, v tom ostáva Boh a on ostáva v Bohu.  A my sme poznali a uverili v lásku, ktorú má Boh k nám. Boh je láska a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.  Láska medzi nami dosiahla dokonalosť v tom, že máme dôveru v deň súdu. Veď aký je on, takí sme aj my na tomto svete.  V láske niet strachu, ale dokonalá láska vyháňa strach, lebo: kto má strach, bojí sa trestu, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske.  My milujeme, lebo on nás miloval prvý. Ak niekto hovorí: „Milujem Boha“ a nenávidí svojho brata, je klamár. Veď kto nemiluje svojho brata, ktorého vidí, nie je schopný milovať Boha, ktorého nevidí.  A toto prikázanie máme od neho, aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata. (Biblia Prvý Jánov 4:7) 

Opäť som si spomenula na Joela. Dôraz kládol na lásku. Snažil sa mi vysvetliť, že zamilovanosť a láska sú rozdielne. 

"Dobre Ježiš, čo mi chceš týmto povedať? Mám milovať a potom budeš prebývať vo mne? Úplne tomu nerozumiem." 

V mysli sa mi opäť zjavil Joel. Hoci sme neboli často spolu, bol so mnou vždy, keď som to potrebovala. Takže Joel mi mal ukázať, aký si Ty Ježiš? Spýtala som sa v mysli. Do srdca mi vstúpila horúčosť a pokoj. Zachvela som sa od radosti. 

"Verím ti, Ježiš." povedala som nežne do ticha.

"Viem, že nech to teraz vyzerá akokoľvek ťažko, Ty ma povedieš." vyznala som sa nahlas.

Z hlbokého premýšľania ma prebralo jemné ťukanie na dvere. Dvere sa pootvorili a v nich som zazrela Maxa. Potešila som sa.

"Poď ďalej, braček."pokývala som na neho a potľapkala na miesto vedľa seba.

"Počul som, že sa s niekým rozprávaš. Nevyrušil som ťa?" prekvapene na mňa zažmurkal a vošiel dnu.