Nepomenovaný - 49.časť

Usmiala som sa na neho a pokývala hlavou. Bibliu som odložila na stolík.

"Čo to máš? Zase nejaký román? Na román je tá knižka dosť malá." pousmial sa a ukázal na miesto, kde som ju odložila.

"Nie, nie je to román." zvážnela som, ale nepokračovala. On sa ďalej nepýtal.

"Ako sa máš, sestrička moja? Nemali sme vôbec čas byť spolu. Ani sa porozprávať." pousmial sa a objal ma okolo pliec. Dobre mi to padlo. Bola som rada za jeho blízkosť.

"Dobre Max. Som šťastná, že si zdravý. Veľmi ďakujem Bohu, že spravil zázrak v tvojom živote."

"Tvoj život sa asi trošku zmenil oproti nášmu poslednému stretnutiu." 

"Meníme sa. Aj podľa toho, kto do našich životov vstúpi."

"A prezradíš mi, kto vstúpil do toho tvojho?" spýtal sa so záujmom.

Sklopila som zrak a zahľadela sa na svoje ruky. Škoda, že tu teraz nie je. Myslím, že by si rozumeli. Rozprávala som si v mysli. Max trpezlivo čakal na moju odpoveď. Usmiala som sa a otočila svoj pohľad do jeho očí. Boli plné starostlivosti a záujmu o mňa. Chytila som ho za ruku.

"Niekto veľmi vzácny."

"A? Kde je teraz?"

"Neviem." pokrčila som ramenami. 

"Nie je to zvláštne?"

"Veľmi braček. Úplne tomu nerozumiem a je mi často z toho smutno, ale nie som v tom sama."

"Samozrejme, že nie si. Som s tebou." zvážnel a na čele sa mu objavila hlboká vráska. Pohladila som ho.

"Ďakujem, Max, ale úplne tak som to nemyslela."

"Si do neho zamilovaná?" spýtal sa priamo.

Zhlboka som sa nadýchla a mlčky som hľadela do okna. Opäť trpezlivo čakal. Bol veľmi ochranársky. Nechcela som, aby si zbytočne vytváral starosti o mňa.

"Liv?" 

"Vieš Max. Nechcem, aby si si vytváral k nemu hnev. On za nič nemôže. To ja som sa na neho naviazala a dúfala, že z toho môže byť niečo viac. On mi však nikdy nedal ani len náznakom nádej, že by to mohlo byť obojstranné." snažila som sa mu to vysvetliť.

"Je to hlupák. Prišiel o to najlepšie dievča na svete."

"Ver, že nie je. Je v ňom obrovská múdrosť." obhajovala som Joela s veľkou istotou.

"Veľmi ho miluješ a on si to nezaslúži. Keby to bolo tak ako tvrdíš, nenechal by ťa a videl by v tebe to, čo vidím ja."

Zatisla som sánku a snažila sa prehltnúť hrču sĺz, ktorá mi zakotvila v hrdle. Pokývala som hlavou a zakryla si tvár.

"Max, nechápeš tomu. Vzťah medzi nami bol iný. Ešte som takého človeka nestretla. Milujem ho. Máš pravdu. Nehnevám sa však na neho v tom ako sa rozhodol. Hoci tomu nerozumiem, chápem ho."

"Tak to je už na mňa priveľa. Ako to myslíš?"

"Láska nie je o tom, aby si bol uspokojený ty. Božia láska je iná. A on mi ju ukázal."

"Prečo do všetkého ťaháš Boha. Čo s tým má spoločné?" prekvapene na mňa pozrel. 

Chápala som ho, že mi nerozumie. Bola som viac snílek a romantik ako vášnivý vyznávač čohokoľvek Božieho. Teraz vo mne však horela aj iná túžba ako len zamilovanosť do Joela. Bolo to ako príjemný dážď uprostred obrovského sucha. Nevedela som to vyjadriť slovne, ale presne som vedela, že toto je to, čo som hľadala. Hĺbka poznania o Ježišovi do mňa vošla ako dlho hľadaný kúsok z puzzle.

"Boh má v mojom živote mnoho spoločné. Začínam si uvedomovať, že je presne to, čo som hľadala. A som presvedčená, že má čo povedať aj v tvojom živote. Nevidíš to?"

Max zvážnel, zdvihol sa z postele a ostal stáť pri okne. Po chvíľke sa otočil a skúmavo sa na mňa zahľadel.

"Myslím, že ja nie som pripravený pochopiť to, čo sa mi tu snažíš vysvetliť."

"A čo tvoj sen, o ktorom si mi rozprával, keď ťa zobudili v nemocnici?" pripomenula som mu s láskou.

"Bol to sen, moja predstava. Neprikladaj tomu takú váhu. Nepotrebujem Boha, aby som bol šťastný." povedal mierne podráždene a ja som začínala mať nepríjemný pocit z tohto konfliktu.

Čo teraz? Pomyslela som si pre seba a myslela na to, že sa v žiadnom prípade nechcem s bratom hádať. Tak som rezignovala.

"V poriadku braček, nechcem ťa nútiť do ničoho. Je to tvoje rozhodnutie." hoci vnútri som cítila obrovský smútok, že nechápe tu dôležitosť, ktorá sa mu v živote stala.

"Už musím ísť, som ešte dohodnutý s Martinom. Pekný večer ti prajem." odišiel bez toho, aby ma objal. Cítila som, že to medzi nami ostalo visieť ako kameň. Nemohla som však proti tomu urobiť nič. Ešte nikdy sa nestalo, že by sa brata takto dotkol môj názor na niečo. A sám musel cítiť, že toto sa len tak prehliadnuť nedá. Jeho zázračné zotavenie nebola náhoda. Možno len potrebuje čas, pomyslela som si. 

"Prosím, pomôž mi v tomto." pošepla som do ticha a ľahla si na posteľ. Boh už však svoj plán záchrany mal dávno pripravený.