Nepomenovaný - 5.časť

"Lívia, zbláznim sa z teba!"

"Martin." hlesla som po tichu a sadla som si na najbližšiu lavičku. So strachom v očiach pribehol za mnou. 

"Čo sa stalo? Je ti zle? Odkiaľ máš tu mega veľkú mikinu?" spýtal sa starostlivo so zdvihnutým obočím.

"Ach Martin, nechaj ma utriediť si myšlienky. Sama neviem, čo sa vlastne za tých pár hodín stalo." odpovedala som sklesnuto.

"Tak to ma zaujíma ešte viac, keď ťa vidím takúto. Niekto ti snáď ublížil?" spýtal sa podráždene so zovretými päsťami. 

"Nie! Aspoň nie tak ako si myslíš." zodvihla som pohľad k nemu a silno som sa k nemu pritisla. Jeho objatie vždy pôsobilo upokojujúco. Teraz to však nemalo úplne taký pocit. Akoby mi stále niečo chýbalo a ja som vedela, čo to je. Jeho vôňa, pohľad, úsmev, proste jeho prítomnosť. Rozhodla som sa, že v kaviarni Martinovi všetko poviem. Ako priateľ nikdy nesklamal. Bol perfektný poslucháč. Nechal ma rozprávať bez toho, aby mi skákal do reči. Iba občas zmraštil čelo alebo prekvapene zdvihol obočie. Priznala som sa mu so všetkými svojimi pocitmi a cítila som ako sa mi pri konci tisnú slzy do očí. Snažila som sa tú horkosť prehltnúť, ale Martina som tým neoklamala. 

"Lívia, to nie je láska. Je to nejaké poblúznenie. Proste výbuch hormónov z toho ako vyzeral a zároveň bol k tebe neprístupný."

"Martin, ja sama to nemám ešte úplne zrovnané a ty už vieš? Vždy si bol rozumný a rozvážny. Bojím sa však, že ho už nikdy neuvidím."

"Som tu ja, neboj, ja sa už o ten strach postarám. Vyženiem ti toho neznámeho z hlavy. Ver mi." chytil moju ruku nežne do svojich a potom mi pohladil tvár. Jeho dotyk mi však spôsobil skôr mrazenie ako pokoj. Silene som sa usmiala a odtiahla sa od neho. Všimol si toho a odtiahol sa tiež.

"Vezmem ťa domov, tvoji rodičia odišli do práce, tak si môžeš aspoň oddýchnuť." usmial sa a šiel zaplatiť naše dva čaje, ktoré sme nechali nedopité. Potom sme nastúpili do auta a o pár minút už som ležala v horúcej vani a relaxovala. 

Voda potichu natekala a ja som sa sústredila na jej príjemný zvuk. Pripomínal mi detstvo. Každú sobotu mi môj ocko naplnil plnú vaňu s penou a ja som sa cítila v bezpečí. Milovaná. A teraz ležím a snažím sa si tie pocity vybaviť. Získať rovnováhu, ktorú som dnes ráno stratila. Odišla spolu s ním. Opäť som pocítila slanosť sĺz a snažila sa ju nahradiť peknými myšlienkami, čo všetko môžem toto leto stihnúť. Zavrela som oči a predstavovala si. Jeho oči ako na mňa hľadia. Ako ma hľadá. Objatie, v ktorom sa strácam. Píp. Rozbúšilo sa mi srdce. Prišla mi smska. Ja som tajne dúfala, že nejakým spôsobom získal moje číslo a chýbam mu rovnako ako on mne. Sklamanie sa dostavilo ihneď ako som zazrela odosielateľa. Bol to Martin.

SOM NA TELEFÓNE, AK BY SI SA POTREBOVALA S NIEKÝM POROZPRÁVAŤ.

Rýchlo som naťukala dík a šuchla som telefón ďalej od seba. Mala by som s tým prestať. Nemá o mňa záujem. Nie som jeho typ. Jediné, čo mi po ňom ostalo bola jeho mikina. Ešte o tom presvedčiť svoje srdce a všetko bude tak ako predtým. 

Po kúpeli som si sadla na posteľ a zahľadela sa do okna. Tú chatku už asi nenájdem. Nepamätala som si akou cestou som tam vtedy šla, ale možno by som sa mohla vrátiť naspäť k môjmu stromu. Čo tým však získam? Zakrútila som hlavou a otvorila som skriňu s oblečením. Urobím si pekný deň, pôjdem do knižnice a popozerám si nové knihy. Dnes mali otvoriť novú terasu s krásnym výhľadom. Skúsim sa zamestnať niečím príjemným. Vzala som ruksak, vhodila doň potrebné veci a opäť sa zahľadela na mikinu. Jemne som ju pohladila, pritisla k sebe a ovoňala. Ešte stále tam bola cítiť jeho vôňa. Rýchlo som si ju vhodila do ruksaku a vyšla von. Zhlboka som dýchala a predstavovala si, aké príjemne by bolo niekde ho stretnúť. Zazrieť ho aspoň na pár krátkych chvíľ. Prestaň! Zakričala moja rozumová časť. Dobre, ak ho už nikdy neuvidím, ukryjem si ho v najhlbšej komnate svojho srdca.

Čas v knižnici som si užila. Zamestnala som sa čítaním a komunikáciou s tamojšou veľmi milou pani. Bola rovnakou milovníčkou románov ako ja. Po ceste domov mi volal ocko. 

"Ahoj princezná, kde sa práve nachádzaš? Idem z práce, rád by som ťa pozval na koláčik." jeho hlas znel hravo a uvoľnene.

"Ahoj ocko, idem z tej novo otvorenej terasy v knižnici, počkám ťa v kaviarni, kúsok od nej."

"Dohodnuté." usmial sa v telefóne ocko.

Nenechal ma dlho čakať. Prišiel o 10 minút po našom telefonáte. Prisadol si a zahľadel sa na mňa.

"Si v poriadku?" spýtal sa a na jeho tvári sa objavila vráska, ktorá sa vynorila vždy, keď mal o niekoho starosť.

"Iste ocko, nemusíš sa báť." snažila som sa na tvári vykúzliť uvoľnený úsmev. Môj ocko ma však poznal dokonale. 

"Liv, nech ťa čokoľvek trápi, vieš, že mne to môžeš povedať. Nebudem sa hnevať a ani ti dávať zbytočné kázne ako to občas robí mamka." uistil ma priateľským pohľadom.

Čašník nám doniesol chladené mojita a ovocné muffiny. Slastne som sa na ne pozrela a prikývla som na jeho vyznanie. Vedela som, že hovorí pravdu. Tak som sa mu vyrozprávala. Povedala som všetko o svojich pocitoch, čo som zažila a kde som bola včera večer v skutočnosti. Cítila som, že zo srdca mi opadáva obrovský kameň. Opäť ma naplnili pokoj a čiastočná radosť. Ocko bol môj poklad, nech som povedala čokoľvek, ani na okamih sa nezamračil. Hnev som taktiež v jeho očiach nezazrela. Bolo tam čisté prijatie a porozumenie. Dôveroval mi toľko, že ja som sa rozhodla mu tú dôveru oplatiť. 

"Dcérka, nebudem ti hovoriť, čo cítiš alebo čo je láska. Myslím, že ty sama na to prídeš. Si dosť inteligentná a vnímavá, aby si vedela, čo je pre teba dobré." povedal s láskou a chytil moje ruky do svojich. 

"Vďaka ocko, že ťa mám. Si ten najlepší muž v mojom živote." 

"Možno už nie na dlho." žmurkol na mňa a ja som sa hlasne zasmiala.

"Myslím si, oci, že tvoje miesto nikto nenahradí. A tiež si myslím, že jeho už nikdy neuvidím."

"Ako ti to povedal, keď ti nechával svoju mikinu. Neboj sa." opäť sa na mňa nežne usmial a ja som cítila, že všetko bude v poriadku a naozaj sa nemám čoho báť. Ostatok rozhovoru prebiehal veľmi príjemne. Ocko sa ma snažil rozveseliť najviac, ako to len on vedel. Potom sme spoločne odišli domov. Mamka sa samozrejme nič nedozvedela. Nechceli sme jej zbytočne pridávať starosti. Poprosila som ocka, aby to ostalo iba medzi nami. Aj tak som vedela, že viac z toho nikdy nič nebude. Srdce však pišťalo inú pesničku.