Nepomenovaný - 52.časť

"Liv. Samozrejme. Kde si?" bolo počuť, že má o mňa obavu.

"V taxíku, môžeš mi poslať adresu, kde bývaš? Prišla by som za tebou."

"Samozrejme. Prídi, hneď."

Zložila som a v priebehu pár minút mi prišli súradnice, ktoré som dala taxikárovi.

Keď som prišla na adresu, Sara ma už čakala vonku. Ihneď ma odprevadila k nej do bytu. Usadila ma v obývačke a podala mi teplý čaj. Keď som si z neho odpila, pocítila som ako zo mňa všetko opadáva. Slzy mi začali tiecť rýchlejšie. Sara sa posadila bližšie ku mne a pritisla ma k sebe. Nič sa nepýtala a nič nepovedala. Iba ma mlčky hladila po vlasoch. Trpezlivo čakala, kým sa sama nerozhodnem čo a kedy jej poviem. 

"Vieš? Myslela som si, že som silná, že to dokážem v sebe pochovať, ale stačilo malé pripomenutie a ja som to mala opäť pred očami. Strašne mi chýba Joel." opäť som sa schúlila do jej náručia a mlčala.

"Som tu. Nie si sama." povedala nežne do ticha Sara.

"Ďakujem."

"Som pripravená. Ak budeš chcieť, môžeš mi povedať čokoľvek. Bude to u mňa ukryté. Nepoviem to nikomu, ani Jankovi." povedala vážne.

"Nikdy som to nepovedala nahlas a jediný, kto o tom vedel, bol Joel. Straší a tlačí ma to v srdci a najpokojnejšie som sa cítila, keď bol pri mne .... " zlomil sa mi hlas.

"Joel." dodala pokojne Sara. Prikývla som a opäť si do rúk vzala čaj. Slzy pomaly ustávali. 

"Myslím, že to, čo sa ti stalo nie je pre teba ľahké spracovať. Je to v poriadku. Nemusíš mi o tom hovoriť hneď. Niekedy iba stačí, keď je pri tebe niekto, kto ti rozumie." usmiala sa a chytila ma za ruku. 

Ach Bože, vďaka za takúto priateľku. Je hotový anjel. Pomyslela som si. 

Usmiala som sa a odovzdane si o ňu oprela hlavu.

"Môžeš u mňa prespať, ak chceš." navrhla a ja som súhlasila. 

Rozprávala mi o jej ťažkých časoch a o povzbudeniach, ktoré zažívala od Boha. Pomaly som sa v jej rozprávaní liečila z bolesti, ktorá sa mi v srdci opäť otvorila. Zrazu začal zvoniť telefón. Sara zdvihla a z rozhovoru bolo jasné, že volá Janko. Tvár  jej zjemnela a oči sa rozžiarili, keď začula jeho hlas. Postavila sa, žmurkla na mňa a odišla do druhej miestnosti. Ja som otvorila kabelku, aby som zatelefonovala domov, že budem spať u priateľky. Pohľad mi padol na neotvorený balíček. Vytiahla som ho a opäť skúmala prstami. Zazrela som manikúrové nožničky na Sárinom konferenčnom stolíku. Vzala si ich a odstrihla lepiacu pásku, ktorou bol balíček olepený. Otvorila som ho. Vnútri bola drevená šperkovnica vykladaná krásnymi kvietkami z drobných farebných kamienkov. Hotové umelecké dielo. Ešte som niečo také nevidela. Obdivovala som ju zo všetkých strán. Na vrchu bolo vypálené krasopisným písmom:

"Si krajšia ako tisíce kvetov."

Zatajil sa mi dych a do vnútra vbehli moje známe motýle. 

Mohol by to byť...? V mysli som si predstavila jeho tvár a smútok nahradila túžba. V rýchlosti som ju otvorila a vnútri našla niečo nádherné. Dlhú striebornú retiazku s okrúhlym amuletom, v ktorom boli drobné farebné kvietky, zaliate živicou. Vedľa amuletu bol prihačknutý malý strieborný prívesok, na ktorom bolo napísané VÝNIMOČNÁ.

Cítila som ako mi do líc stúpa červeň. Divoko mi bilo srdce a na ústach sa mi zjavil široký úsmev. Tohto je schopný iba jediný. Pod retiazkou som zazrela malý biely papierik a ihneď som ho otvorila. Do očí sa mi nahrnuli slzy, ale úsmev mi neschádzal z tváre:

Pre radosť. Verím, že sa máš dobre.

J.

Zovrelo mi srdce. Papierik som si pritisla naň. Zavrela som oči a ďakovala. Ani v najtajnejšom sne som nedúfala, že by mohol takto na mňa myslieť. Myslí si o mne, že som krajšia ako tisíc kvetov a že som výnimočná. Rozliala sa vo mne nová nádej. V rýchlosti som sa snažila zapnúť si retiazku na krk. Krajšie by bolo, keby mi ju zapínal on sám, ale na teraz mi to stačí. Keď sa mi ju konečne podarilo zapnúť, zaplavili ma pochybnosti. Nepíše, kedy príde a či vôbec. A možno to v skutočnosti všetko nie je vyznanie, ale chcel ma iba potešiť. Z hlboka som sa nadýchla, papierik dala naspäť do šperkovnice a aj s balíčkom skryla do kabelky. Za okamih vošla dnu Sára. Usmievala sa a sadla si vedľa mňa.