Nepomenovaný - 56.časť

Rozlúčili sme sa s prísľubom blízkeho stretnutia. Do práce som išla s veľmi príjemným pocitom a nevedela sa dočkať, kedy sa budem môcť s Noemi opäť stretnúť. 

Tesne pred záverečnou mi prišla sms-ka od Noemi so sľúbenou adresou. Oblasť, kde bývala som nepoznala, tak som si zavolala taxík. Noemi ma čakala o piatej, mala som ešte pol hodiny čas, aby som jej kúpila nejakú maličkosť. Vošla som do svojho obľúbeného obchodíku so starožitnosťami. Zapáčila sa mi tam krásna kvetinová lampa, ktorá mi nápadne pripomínala jej obchodík. Dala som si ju zabaliť a pribalila k tomu ešte sadu porcelánových šálok s lyžičkami. Medzitým ako mi to predavač balil mi zazvonil telefón. Bola to Sara.

"Ahoj Liv. Mám novinku." hovorila nadšene. Popritom ako som ju počúvala hľadala som si peňaženku v taške.

"Ahoj. Čo sa deje?" práve som držala peňaženku v ruke a vyberala kartu, ktorou som chcela zaplatiť.

"Verím, že ti táto informácia spríjemní večer." v jej hlase bolo znieť pobavenie. Pozerala som na predavača ako šikovne sa mu darí baliť môj darček a pocítila som jemnú zvedavosť.

"Tak už mi to prezradíš?" spýtala som sa s jemným úsmevom a predavač na mňa prekvapene zažmurkal.

"Joel volal Jankovi, že sa vracia." po týchto slovách mi začalo rýchlo búchať srdce a od nervozity mi padla peňaženka s kartou na zem. Predavač opäť na mňa prekvapene zažmurkal. Musela som sa zachytiť pultu. Od vzrušenia sa mi podlomili kolená. Cítila som ako sa mi vracajú moje známe motýliky do podbruška. Predavač vstal a pýtal sa, či som v poriadku. Prikývla som, že áno a v rýchlosti si zdvihla svoje popadané veci.

"Si tam? Liv? Lívia?" od prekvapenia som zabudla, že telefonujem so Sarou.

"Áno, áno. Vieš čo? Zavolám ti neskôr, teraz som v obchode." povedala som mierne vykoľajene.

"Dobre. A si v poriadku?" spýtala sa ustarostene.

"Áno, som. Potom sa porozprávame. Ahoj."

"Tak ahoj." 

Keď som skončila hovor, rýchlo som zaplatila a vyšla von. Trošku sa mi uľavilo. Chladný vzduch mi urobil dobre. Sadla som si na lavičku a čakala na odvoz. Obloha bola jasná. Zahľadela som sa na ňu. Príde. Opäť ho uvidím. Srdce mi znova začalo silno biť. V tom šoku som sa zabudla Sary opýtať, kedy vlastne príde. Taxík prišiel skôr ako som sa odhodlala Sare zavolať späť. V aute sa mi už volať nechcelo, keďže moja myseľ bola mierne mimo.

Až keď taxík zastal som si uvedomila, kde vlastne som. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Bola to známa drevenica, kde som bola s Joelom. Nikdy by mi nenapadlo, že to bude práve tu. Mohla som to tušiť. Joel predsa hovoril, že tu býva jeho babička. Obdivuhodné.