Nepomenovaný - 57.časť

Taxikárovi muselo byť čudné, že som tam ešte asi desať minút len tak ticho sedela. Zakašľal. Zaplatila som mu a vyšla k dverám. Jemne som zaklopala. Bolo to prvýkrát, čo som klopala na tieto dvere. Zaplavila ma horúčava, hoci už bol večer a pocitovo sa ochladilo. Noemi otvorila ihneď. Musela vidieť výraz mojej tváre, lebo ma okamžite usadila za stôl. Za ten, pri ktorom mi Joel vždy servíroval náš čaj. Voňalo to tam nádherne. Ja som iba sedela, mlčala a pozerala dookola. Pohľad mi zastal na sedačke. Spomienky sa mi vracali rýchlosťou blesku. 

"Drahá, si v poriadku?" vytrhol ma z premýšľania jej príjemný hlas. Vôbec nebola pohoršená, že som ju nepozdravila.

"Ja. Vlastne ani neviem. Cítim sa zvláštne." Noemi sa pousmiala a ja som nechápavo na ňu pozrela.

"Vieš, že toto isté povedal Joel, keď som sem prišla predtým ako odišiel? Díval sa rovnakým smerom ako ty."

Opäť ma navštívili moje známe motýle a sucho som preglgla. Cítila som ako mi horia líca. Joel mal pred odchodom divné pocity? To mi nešlo do hlavy.

Noemi sa zdvihla a pristúpila ku kuchynskej linke. Na podnos dala krásne zdobený porcelánový čajník a dve šálky s lyžičkami. Potom ho položila na stôl a sadla si ku mne. Naliala mi do šálky čaj a položila ju predo mňa. Podľa vône som presne vedela, čo to je. Keď som sa napila, vnútro sa mi upokojilo. 

"Ďakujem veľmi pekne, Noemi." usmiala som sa na ňu.

"Vďačne." úsmev mi opätovala.

"Prepáč, že som prišla tak nezdvorilo a ani sa s tebou neprivítala." myseľ sa mi dostávala do normálu a ja som mohla racionálne začať uvažovať. 

"Je to všetko v poriadku. Budem rada, keď sa tu budeš cítiť ako doma." Postavila sa a otvorila náručie. Schúlila som sa doň. Naplnil ma pocit prijatia a istoty. Táto žena bola ako z rozprávky. 

"Niečo som ti priniesla." usmiala som sa a podala jej papierovú tašku s darčekmi. Veľmi sa potešila a s radosťou a láskou to prijala. Nachystala niečo z kuchyne a priniesla to na stôl. Potom si ku mne sadla a zahľadela sa do okna. 

"Pred tromi dňami mi volal môj manžel, spolu s vnukom." 

Srdce mi začalo zrýchlene biť. Mlčala som a počúvala. 

"Hovoril mi, že Joel sa rozhodol vrátiť skôr. Manžel bol z toho prekvapený. Boli dohodnutí, že sa spolu vrátia až na jar na Jankovu svadbu. Potom sa tam chceli opäť vrátiť nazad a aby som išla s nimi."

Prekvapene som na ňu hľadela s pootvorenými ústami. Usmiala sa na mňa. 

"Hnevá sa za toto rozhodnutie na neho tvoj manžel?" spýtala som sa so záujmom. 

"Ale kdeže, drahá. Síce nechápe, ale vie, že Joelove rozhodnutia sú správne. Ani ja som nechápala, až kým som sa dnes s tebou nestretla. Boh mi dal odpovede skôr ako som dúfala." pousmiala sa na mňa a pohladila ma po dlani. Opätovala som jej úsmev. 

"Aj povedal, kedy sa vráti?" 

"Nie. Iba povedal, že chce prísť čo najskôr." povedala s jemným hravým úsmevom a odpila si z čaju. Ja som si odpila tiež a odhryzla si z koláča, ktorý mi naložila na tanierik. Snažila som sa tváriť neutrálne. Myslím si však, že musela vidieť moju radosť a nervozitu. 

"Môžem sa niečo spýtať?" povedala som ticho. 

"Samozrejme. Preto sme sa vlastne stretli, nie?" pobádala ma očami. Prikývla som. 

"Aké tajomstvo Joel v sebe skrýva?"spýtala som sa so zatajeným dychom.