Nepomenovaný - 58.časť

Noemi zvážnela. Postavila sa a niečo vzala zo známej knižnice. Bol to album. Otvorila ho. Potom si v kľude opäť prisadla ku mne. Chvíľu v tichosti so smutným pohľadom hľadela na nejakú fotku. Otočila sa ku mne a usmiala sa. 

"Joel bol veľmi veselý chlapec. Priateľský, citlivý a vnímavý. Miloval hory a svoju snúbenicu... " prstom ukázala na čiernobielu fotku, kde som uvidela mladú, krásnu ženu. V jej objatí sa usmieval chlapec so žiarivým úsmevom. Spoznala som v ňom Joela. 

Do srdca ma niečo pichlo. Tušila som, že Joel nemohol byť sám. Niekto v jeho minulosti a možno aj prítomnosti existoval. Zaplavil ma jemný nepokoj, ale snažila som sa sústrediť na to, čo hovorila Noemi. 

"Žil veľmi krásny a požehnaný život. Až kým sa nestalo niečo veľmi tragické... " Noemi sa odmlčala a zhlboka sa nadýchla. V jej očiach bolo vidieť slzy. Veľmi ma mrzelo, že ju takto vidím. Pohladila som ju po tvári. Akoby ju to prebralo a opäť sa na mňa usmiala. 

"Joelova mamička, moja milovaná dcérka, mala nehodu. Smrteľnú. Joela to veľmi poznačilo. Hneval sa veľmi. Na otca, na Boha, na seba, na všetko. Nedokázal už byť taký ako predtým. Nedokázal už tak milovať ako predtým. Môj zať, Joelov otec, podviedol moju dcérku s nejakou ich priateľkou a ona ich našla doma.." opäť sa odmlčala a odpila si z čaju. Neverila som vlastným ušiam, čím všetkým si museli prejsť. Pomaly som začala chápať Joelovu odťažitosť. 

"Keď odchádzala, bola veľmi sklamaná a plakala. Volala mi, že ma potrebuje. Že jej Leo veľmi ublížil. Keď sme spolu volali, išla veľmi rýchlo. Bola roztržitá a veľmi plakala. Myslím, že cez tie slzy nevidela ako sa na ňu vyrútil nákladiak. Zomrela na mieste. Keď sa to Joel dozvedel, tri dni sme o ňom nič nevedeli. Prišiel až na pohreb. Objal ma a potom sme ho dlho nevideli. Ozýval sa iba mne a manželovi, aby sme sa o neho nebáli. Miriam, jeho snúbenica, bola z toho veľmi sklamaná. Na blízku jej bol Joelov veľmi dobrý priateľ. Keď sa Joel vrátil naspäť, bol úplne niekto iný. Bol mĺkvy, utiahnutý a hovoril veľmi málo. Keď som sa ho spýtala na neho a Miriam, povedal iba, že je koniec. Vraj našla šťastie v niekom inom. Raz sa mi priznal, že už žiadnu ženu nechce milovať. Povedala som mu s úsmevom, že to nech nehovorí, lebo nepozná Pánove cesty. Každý rok na jeseň s mužom chodievali na misie. Zaujímali sa o chudobné oblasti. Pomáhali tam, kde to bolo potrebné. Aj tento rok to tak bolo. Joelovi sa však odchádzalo nejak ťažšie. Skoro päť rokov som ho nevidela usmievať sa. Až toto leto sa všetko zmenilo. Chodil za mnou s veľkou nádejou a radosťou. Rozprával mi o dievčati, veľmi vzácnom s dychberúcim pôvabom."

Užasla som. Nikdy som sa tak v jeho očiach nevidela a možno aj áno, len strach a obavy mi to nedovolovali vidieť.