Nepomenovaný - 59.časť

"Je smutné a zároveň hrozné, čím všetkým ste si museli prejsť. Je mi to veľmi ľúto." povedala som smutne.

"Ďakujem drahá. Boh nám v ťažkých chvíľach pomáhal. Modlila som sa najmä za vnuka. Aby našiel pokoj a zmieril sa s otcom. Čo sa vďaka Nemu aj stalo. Keď Joel našiel odpustenie u Ježiša, radikálne to zmenilo jeho život. Veľmi veľa dievčat sa však snažilo otvoriť jeho srdce pre lásku, ale márne. Bol naviazaný iba na to, že chce slúžiť Bohu. Mnoho dievčat malo zlomené srdce z jeho odmietnutia. Žiadna sa k nemu nedostala bližšie ako ku kamarátovi." pokračovala v rozprávaní a mne sa otvárali horizonty. Preto toľké odmietanie a nezáujem. Koľko bolesti musel prekonať. Ešte viac moje srdce primklo k jeho. Túžila som ho objať a pošepnúť mu, že ho nikdy nezradím. 

"A čo jeho vzťah k Miriam?" spýtala som sa trošku zahanbene. Noemi na to nereagovala nijak posmešne. Bola pripravená odpovedať mi na akúkoľvek otázku.

"Prednedávnom prišla Miriam za mnou. Rozišla sa s Jakubom, Joelovým priateľom. Prišla na to, že Joel jej veľmi chýba. Vyznala sa mi, že to, čo prežila s ním, jej Jakub nedokázal dať."

Zaplavila ma beznádej. Tak toto som nechcela počuť.

"Ako na to reagoval Joel?" spýtala som sa so stiahnutým hrdlom. 

"Stretol sa s ňou. Priznal sa mi, že sa mu veľmi uľavilo, keď sa s ňou mohol otvorene porozprávať. Obaja si to zaslúžili. Povedal, že jej odpúšťa a chce, aby bola šťastná. On však s ňou už byť nemôže a nechce. Berie ju ako kamarátku." 

Zaplavila ma úľava a do môjho srdca vošla nová nadej. Noemi však pokračovala. 

"Miriam sa však nevzdáva. Povedala mu, že bude o neho bojovať." Noemi zdvihla obočie a tvárila sa prekvapene. Mne sa v srdci opäť usadil nepokoj.

"A ty si čo o tom všetkom myslíš?" spýtala som sa jej ako priateľky. Noemi ma potľapkala po ruke. 

"Neviem drahá. Nestarám sa do týchto vecí. Chcem len, aby bol môj vnuk šťastný. Myslím si, že Joel je vo svojich rozhodnutiach neoblomný. Naozaj Miriam berie iba ako kamarátku." 

Hoci ma jej postoj potešil, v srdci mi zostalo nejak smutno. Nechcela som si predstaviť, že by sa k sebe opäť vrátili. 

Čas s Noemi uchodil veľmi rýchlo. Ani som si nevšimla a bolo už skoro desať hodín. Spoločne sme si sľúbili, že sa zase niekedy zastavím v jej obchodíku. Zavolala mi taxík a rozlúčili sme sa. Srdečne ma objala a šepla mi niečo veľmi zvláštne. V duši mi ešte dlho zneli jej slová. 

"Lívia, myslím si, že ty dokážeš Joelovmu srdcu prinavrátiť tie stratené kvety, ktoré tak potrebuje."