Nepomenovaný - 6.časť

Prebehli asi štyri týždne od posledného stretnutia s mojím neznámym. Našla som si brigádu v mestskej internetovej kaviarni. Cestou tam i domov som si niekoľkokrát predstavovala, že sa náhodne stretneme. Moje predstavy sa však nenaplnili. Dokonca trikrát som bola aj pri svojom obľúbenom strome, ale dúfala som darmo. Čas mi pomáhal v utvrdzovaní, aby som zabudla a sústredila sa na seba. 

Prešiel nový letný mesiac a ja som sa plne sústredila na moju prácu a knižnicu. S tou milou pani, Anetkou, sme sa dohodli, že jej môžem pomáhať cez víkendy, takže hlavu som si zamestnávala povinnosťami. Práca ma bavila, takže som si leto začala užívať. Majiteľ kaviarne sa rozhodol na týždeň zavrieť, takže Martin toho chcel využiť. Pozval ma na predĺžený víkend na chatu k vode. Veľmi sa mi tam nechcelo, už len kvôli tomu, že som sľúbila pomoc v knižnici. Prehovorili ma však rodičia a aj Anetka, aby som sa zabavila aj trošku inak ako prácou. Nakoniec som súhlasila. Predsa len, s Martinom sme si už dlhšiu dobu nikam nevyšli. Verila som, že to bude fajn. 

Nastal víkend a Martin ma čakal hneď ráno pred domom v aute. Rozlúčila som sa a rýchlo som vybehla za ním. Po ceste sme sa smiali a zhovárali. Rozprával mi o tom ako tam bude fajn a že si to užijeme. Keď sme tam prišli okolo obrovského jazera sa nachádzalo veľa malých chatiek. My s Martinom sme kráčali k tej väčšej. Keď otvoril dvere videla som asi 50 nových tvárí. Niektorí sedeli na sedačke pri televízore a hrali playstation. Zopár dievčat postrkovalo skupinku chalanov a podpichovali sa navzájom, že kto bude šľapať na vodnom bicykli a kto sa bude opaľovať. Vyzeralo to tu uvoľnene a zábavne. Iba ja som mala divný pocit, že by som bola radšej doma sama. Martin ma chytil za ruku a viedol ma k nejakým dvom neznámym chalanom. 

"To je Lukáš," ukázal na usmiateho chalana s veselými orieškovohnedými očami. Vyzeral naozaj milo.

"Teší ma", priblížil sa ku mne a podal mi ruku. Opätovala som mu úsmev a pokývala hlavou, že aj mňa.

"A toto je Vilo." povedal Martin a ukázal na muža so zelenými očami a svalnatými rukami. Nejedno ženské oko po ňom v chate pokukovalo. Mne však srdce šepkalo, aby som bola opatrná. Jeho pohľad sa mi nepozdával.

"Teší ma, chatová oblasť patrí mojim rodičom. Keď budeš čokoľvek potrebovať v kľude sa na mňa obráť. Som ti k dispozícii." pousmial sa Vilo a podal mi ruku. Oči mal neustále upreté na moju tvár. Nebolo mi to príjemné, tak som zdvorilo poďakovala a spýtala sa, kde sa môžem ubytovať. Martin sa medzičasom pridal medzi ostatných ku hre a Vilo sa ponúkol, že mi ukáže moju chatku. Kráčali sme vedľa seba a Vilo sa snažil o konverzáciu. Pýtal sa ma koľko mám rokov, kde bývam, odkiaľ sa poznám s Martinom a dokonca si trúfol aj na súkromné otázky typu, či mám frajera. Bola som rada, že sme sa dostali k chatke č. 11. Podal mi kľúče.

"Takže mi neodpovieš?" naliehal k odpovedi.

"Ďakujem za odprevadenie ku chatke, Vilo. A svoje súkromie s tebou rozoberať nechcem." snažila som sa taktne, ale za to priamo dať najavo svoj nezáujem.

"Nevedel som, že si taká citlivka. No v poriadku, tak si to tu uži." povedal a na rozlúčku na mňa žmurkol. Určite by ženy z chatky boli z toho namäkko, ale ja nie. Bola som rada, že som mohla zavrieť dvere a nachvíľu konečne ostať sama. Tašku som hodila na zem, vyzula si tenisky a ľahla si na posteľ. Zatvorila som oči a premýšľala. Aké príjemné by bolo, keby tu bol aj on. S nejakou takou túžbou som sem možno aj išla. Že by sa tu mohol ukázať. Moje predstavy však opäť lietali v príliš vysokých výšinách. 

Na obed  sme mali spoločnú opekačku. Bolo to zábavné, sledovať ako sa niektorí chalani predvádzajú, aby zapôsobili na ženské osadenstvo. Ja som sedela niekde bokom a bola som vďačná, že si ma nikto nevšíma. Potom si ku mne sadol Lukáš.

"Si dosť tichá."

"Len nemám potrebu nejak vymýšľať. Prišla som si skôr oddýchnuť. Je tu krásne prostredie."

"To áno, Vilo je fajn, že nám tu zabezpečil všetko zadara. Asi sa mu páčiš." pousmial sa.

Zodvihla som obočie a pozrela na neho s vystrašeným pohľadom.

"Ver, že on mne nie."

Lukáš s úsmevom prikývol a dodal: "Ťažko znáša odmietnutie a tak ľahko sa nevzdáva. Vidím však, že ty vieš, čo nechceš. Dievčatá, čo sú tu by sa potrhali pre to, aby si ich čo i len všimol. Má všetko, po čom žena túži."

"Snažíš sa mi naznačiť, že robím chybu?" pozrela som na neho prekvapene. Lukáš sa mi zdal fajn, len som nechápala, čo s týmto rozhovorom sleduje. 

"Kdeže, snažím sa ti povedať, že si najvýnimočnejšia žena zo všetkých tu. A on to vie."

"Vďaka." pousmiala som sa.

"Keby si čokoľvek potrebovala, ozvi sa."

Prikývla som a pokračovali sme v debate o tom, kto sa ako volá. Kto by s kým chcel chodiť, koľko má rokov a čo robí. Urobil mi stručný obsah celého osadenstva. Martin si občas ku nám prisadol, sem tam sa zapojil do rozhovoru a potom sa opäť pridal k ostatným na vodu. Badala som, že Vilove zelené oči ma potajomky sledujú. Snažila som sa nevšímať si toho a chovať sa čo najmenej nápadne. Občas ku mne prišlo nejaké dievča, aby sa so mnou zoznámilo a okrem Lukáša a Martina mi bola sympatická ešte Sára. Bola veľmi spontánna, srdečná a priateľská. Prišla sem spolu s Jankom. Vyzerali spolu krásne a zamilovane a jeden o druhom hovorili s veľkou láskou a úctou. Veľmi sa odlišovali od ostatných, až som bola prekvapená, čo tu robia.

"Poznáme sa spolu 4 roky, ale stále je to, akoby to bolo ako včera." usmiala sa Sára a iskričky v očiach jej hrali spolu s úsmevom na tvári.

"Je to tá najkrajšia žena, akú mi Boh mohol vybrať. A najlepšia." usmial sa Janko a pritisol si ju k sebe.

Pozerala som na nich a v dobrom im závidela ich lásku. 

"A kde ste sa zoznámili?" spýtala som sa zvedavo.

Obaja na seba pozreli a hlasno sa zasmiali. Nechápavo som na nich hľadela a pousmiala sa tiež. Ich smiech bol nákazlivý.

"To Joel. Môj dobrý priateľ. Poznal mňa a aj ju. Dal nás dokopy, aj keď tvrdí, že za všetkým stál Ježiš a on počúval iba Jeho hlas." povedal Janko a zamyslene sa zahľadel na Sáru.

Ja som po tomto naozaj nechápavo hľadela raz na jedného a potom na druhého.

"Vieš? Jeden sme sa za druhého modlili. Túžili sme po vzťahu, kde budeme obaja veriť Bohu. Tak, že naša láska nebude od nás, ale od Neho." povedala Sára a Jankovi pobozkala líce.

Opäť som na nich nechápavo hľadela a usmiala sa. 

"Ten Joel asi bude výnimočný muž, keď počuje hlas mŕtveho Ježiša, nie?" spýtala som sa a oči oboch na mňa pozreli s láskou a pochopením. Úsmev im neschádzal z tváre.

"On je. Veľmi výnimočný. A ver, že Ježiš je viac živý ako si vieš predstaviť."

"Znova idete kázať vaše evanjelium lásky?" zamiešal sa Lukáš a objal ich oboch okolo pliec. Sáru ani Janka jeho poznámka neurazila. Práve naopak, objali ho a privítali priateľsky bez akýchkoľvek náboženských útokov. Priznám sa, ja som občas vošla do kostola, ale za fanaticky veriacu som sa nepovažovala. Janko a Sára však boli iní. Akoby to, v čo verili, aj žili. Rozhovor medzi nami prerušil Vilo. Pozýval nás všetkých dnu, do veľkej chaty, aby sme sa občerstvili. 

Boli tam prichystané rôzne nápoje, alko i nealko. Vzala som si pomarančovú limonádu zmiešanú s bazovým kvetom a rozhodla sa sadnúť si na vzdialenú terasu. Chcela som si opäť ukradnúť chvíľku pre seba. Zobrala som si svoj rozčítaný román, ľahla si na hojdaciu sieť a limonádu si položila na drevený stolík vedľa. Bolo mi veľmi príjemne. Nik ma nerušil a ja som sa mohla sústrediť na svoj svet. Čas rýchlo utekal a mne pomaly klipkali oči. Zaspala som. Neviem na ako dlho, ale keď som sa prebudila, už bola tma. Okolo mňa svietili sviečky a neďaleko na lehátku ležal Vilo. Z ťažka som prehltla, keď som si predstavila, že ma tu mohol sledovať bez toho, aby som si to uvedomovala. Zhlboka som sa nadýchla, sadla si a potichu sa snažila dostať z jeho blízkosti. Boli sme tam sami.

"Asi som ti nie moc sympatický, však?" ozval sa s privretými očami. Mala som pocit, že je trošku pripitý.

"Mám rada samotu. Je mi tak príjemnejšie." snažila som sa, čo najrýchlejšie vykľučkovať, aby som sa dostala do svojej chatky. Do bezpečia. Blikala mi výstražná kontrolka, že byť osamote s ním, v tomto stave, nie je dobrý nápad.

"Vieš, že nám môže byť spolu príjemne? Dám ti všetko, po čom túžiš." 

To sotva, pomyslela som si a snažila som sa udržiavať vnútornú rovnováhu bez strachu.

"Teraz jediné po čom túžim je byť sama. Prepáč, ale pôjdem." zodvihla som sa. Ani neviem ako, razom predo mnou stála jeho svalnatá, mohutná postava v tielku a šortkách. Bol nahnutý ku mne a mne sa zdvíhal žalúdok pri každom dychu, ktorý z neho vyšiel. Bol cítiť po vodke. 

"Nepustím ťa tak ľahko."  chytil ma za pás a priblížil sa bližšie.