Nepomenovaný - 7.časť

"Prosím, pusti ma." odtísala som sa od jeho tela. Márne, jeho zovretie bolo až príliš silné. Pocítila som obrovský strach a roztriaslo sa mi celé telo.

"Neboj sa maličká. Bude ti pri mne príjemne." pritisol mi prst na pery a pritlačil ma k najbližšiemu stromu. Chcela som kričať, ale z môjho hrdla vyšiel iba tichý vzlyk. Slzy sa mi rozkotúľali po tvári. Snažila som sa bojovať a neustále ho odtísala od seba. Násilne mi chytil ruky dohora, takže som sa nemohla chrániť. Snažila som sa brániť nohami, ale malo to na neho opačný vplyv. Akoby ho to ešte viac priťahovalo. Prvýkrát som zakričala o pomoc. Boli sme však príliš ďaleko od všetkých, takže ma nik nepočul. Zacítila som jeho horúce pery na krku, opäť som sa striasla a podlomili sa mi kolená. Kričala som, aby ma pustil, že ja to nechcem. Chlad mi pohltil celé telo.  Roztrhol mi bundu, čo som mala na sebe a ja som cítila, že padám. Slzy, strach, prosby, nechuť. Z toho všetkého sa mi točila hlava. Všetko som videla spomalene. Zrazu sa jeho mocné telo odo mňa odvalilo. Nevedela som ako, ale ležal na zemi a jeho tvár bola pokryvená od bolesti. Odpadla som. Upadla som do ticha a tmy. Zacítila som známu vôňu. Môjho neznámeho. Ten šok mi ho opäť pripomenul. Nechcela som sa prebudiť. Bola tak blízko, že som nechcela otvoriť oči. Občas sa mi zazdalo, že ma nesú jeho ruky. Jeho vážna tvár sa ku mne nahýbala a jeho hlas znel slastne.

"Neboj sa, všetko bude v poriadku." 

Ten hlas znel veľmi skutočne. Opäť som zavrela oči. Nastala úplná tma. Tlmené zvuky. Zvuk motora. Ticho.

Keď som otvorila oči prvýkrát, nechápala som. Tá známa chatka, vôňa čaju, jeho vôňa. Bolo to reálne.  Asi 10 minút som len tak ležala a hľadela dookola. Pretierala som si oči, či sa mi to iba nezdá. Snažila som sa nájsť jeho siluetu, ale oči ma ešte stále neposlúchali. Premáhali ma mdloby. Je to iba sen? Krásny sen, pomyslela som si. Nechcem sa zobudiť. Opäť som omdlela. 

Po prebudení bolo v chatke príjemne teplo. Začula som praskanie dreva v krbe a jemný zvuk veľmi príjemnej hudby. Chlad, ktorý som predtým cítila sa pomaly menil na teplo. Otvorila som oči. Sedel tam. Oproti mne, s privretými očami a rukami založenými k sebe. Akoby sa modlil? Začudovala som sa. Nechcela som ho však rušiť. Iba som na neho hľadela a nemohla uveriť svojim očiam. Bol tu, skutočný. Ten, o ktorom som snívala celé týždne. Môj záchranca? To on mi pomohol. Nesnívalo sa mi to. Vzal ma preč, z tej hroznej nočnej mory. Od Vila. Nadýchla som sa a môj nos ma presvedčil, že je skutočný. Tá vôňa, jeho nádherná vôňa. Otvoril oči a pozrel na mna. Srdce sa mi rozbúšilo ešte viac. Nezabudnuteľný pohľad, ktorý som sa snažila vybavovať po celý čas, bol skutočný. Nežný, ochranársky, prívetivý, láskyplný. Topila som sa v ňom. 

"Ako sa cítiš?" zaznel jeho hlas.

"Si skutočný?" snažila som sa overiť si pravdu.