Nepomenovaný - 60.časť

Ráno bolo úplne obyčajné. Vstala som, naraňajkovala sa a išla opäť do práce. Anetka ma privítala s úsmevom. Podala mi sáčok s dvoma teplými croissantami, ktoré jej dala Noemi, keď sa spolu stretli dnes ráno. Potešilo ma to, obzvlášť, keď mi odovzdala odkaz, že Noemi veľmi ďakuje za včerajší príjemný večer. Tak som si s Anetkou dala ešte jedny malé raňajky, spolu s čajom. 

Večer som z práce odchádzala o niečo neskôr. Prišli nám nové knihy, tak sme ich potrebovali roztriediť. Po ceste mi volala Sara a pýtala sa, prečo som jej včera nezavolala. Priznala som sa, že som zabudla, lebo som mala príjemný večer s Joelovou babičkou. Bolo počuť ako sa rozkašľala. Nemohla uveriť, čo všetko sa mi stalo za tak krátky čas, čo sme neboli spolu. Sľúbila som jej, že si zajtra počas obedňajšej prestávky nájdem na ňu čas a stretneme sa, aby som jej všetko porozprávala. 

Keď som prišla domov v obývačke bol iba ocko. 

"Max nie je doma?" 

"Nie, pozval mamku na večeru. Chcel jej poďakovať za jej opateru, počas jeho pobytu v nemocnici. Mamku to veľmi dojalo. Chcel, aby som šiel aj ja, ale nechal som im priestor. Viem, že mamka to potrebuje." žmurkol na mňa. Môj ocko hrdina, viem, prečo je Max taký láskavý a vnímavý, má byť po kom. Ocko mu je dokonalým vzorom. Sadla som si k nemu a objala ho. Jeho tvár sa rozžiarila. 

"Tak princezná, čo nové sa deje v tvojom živote?" opýtal sa so záujmom. 

"Veľa vecí, ocko. Uverila som v Boha, to je jedna z tých najhlavnejších." povedala som otvorene. Zatváril sa jemne prekvapene. Chvíľku som čakala, čo povie. On však iba mlčal a držal ma v objatí. 

"Nič na to nepovieš?" spýtala som sa prekvapene. 

"Čo by som mal, dcérka. Si dospelá, máš právo na to, ísť vlastnou cestou. Nikdy sme vás k Bohu neviedli, som trochu prekvapený, čo ťa k tomu viedlo. Ale nemám právo sa ti do toho starať."

Silnejšie som sa k nemu pritisla a do ticha povedala, ďakujem. Pohladil ma po vlasoch a chvíľu sme len tak sedeli. Užívala som si jeho prítomnosť rovnako ako keď som bola malé dievčatko. 

"Ďakujem, Pane, za môjho ocka. Je mi veľkým požehnaním." povedala som v duchu. 

"A nechceš mi povedať viac?" pozrel sa na mňa s úsmevom. Myslela som, že naznačuje moju vieru. On však myslel na Joela. 

"Čo by si chcel vedieť?" opätovala som mu úsmev. 

"Čo ten mladík, čo ťa neopustil v našich ťažkých časoch?" 

"Ach, myslíš Joela?" zachvela som sa, keď som vyslovila jeho meno. 

"Ak sa chceš samozrejme o ňom rozprávať?" 

"Je to v poriadku, oci. On bol iniciátorom toho, že som začala o Bohu uvažovať." 

"Takže je to muž tvojho života?" spýtal sa opatrne. 

"Je to muž, ktorému by som chcela dať svoje srdce." povedala som jemne. V srdci som cítila, že ockova veta je pravdivá. Bála som sa ju však vysloviť nahlas. Predsa len, nevedela som, čo pre Joela znamenám. 

"Túžim, aby si bola šťastná." vyznal sa ocko. Dojalo ma to. 

"Nemusíš sa báť ocko, som v rukách Toho, ktorý stvoril nekonečný vesmír. S Ním som v bezpečí." 

"To sa pekne počúva. Niekedy si rád vypočujem tvoj názor na Boha." dodal s pokojom v tvári. Tešili ma jeho slová. Boli ako balzam. Jeho záujem ma tešil. 

"Ozaj, aby som nezabudol. Niečo ti prišlo." zdvihol sa, podišiel k pracovnému stolu a podal mi malú obálku, na ktorej bolo napísané Lívia. Prekvapene som sa na ňu pozerala. Vôbec som nechápala, odkiaľ je a kto mi ju poslal. Žiadny adresát tam totiž napísaný nebol. 

"Pôjdem hore." povedala som, zasunula som si obálku do vrecka a pobozkala som ocka na líce. Jemne prikývol a otvoril si notebook, aby si skontroloval svoje maily. 

V izbe som položila kabelku vedľa postele a vytiahla obálku z vrecka. Sadla som si na svoje miesto k oknu a skúmala ju prstami. Kto by mi to mohol poslať? Premýšľala som intenzívne. Keď už ma zvedavosť úplne prevalcovala, otvorila som ju. 

Pár nádychov a tvoja tvár zmení svetlo. Nadchýňam sa, keď ju môžem vidieť. Myslíš, že je ten okamih ďaleko? Letí ako vták. Cítiš!? Prichádza čas, kedy sa budem môcť opäť nadýchnuť z hlboka. 

J.