Nepomenovaný - 65.časť

"Lívia, kde si prosím ťa? Bojíme sa o teba." pýtal sa ocko vystrašene. Neuvedomila som si,že sa začalo stmievať. Premýšľala som, čo mu mám povedať. 

"Neboj sa ocko, som v poriadku. Stretla som priateľa. Dnes večer asi neprídem domov." Keď to Joel počul, prekvapene zdvihol obočie. Čo si myslel, že teraz, keď ho po takej dlhej dobe vidím, tak len tak ľahko odídem?! Ocko sa začudoval. 

"Dobre dcérka, vysvetlím to mame." povedal už pokojnejšie a poprial mi príjemný večer. 

"Ďakujem ocko, ľúbim ťa." 

Keď som telefón vypla, auto zastavilo pri  známej drevenici. Hoci som pred chvíľou zažila obrovský šok, jeho prítomnosť ten šok prebíjal. Ešte stále svoj pohľad upieral dopredu. Chýbalo mi toto tajomno, ktoré z neho vychádzalo. Nikdy som si nebola úplne istá, čo cíti. Mlčali sme asi päť minút. Občas som hľadela dopredu, ale dosť často mi pohľad uchodil na neho. 

"Chýbal si mi." povedala som do ticha. Z hlboka sa nadýchol a pozrel na mňa nežným pohľadom. Prehrabol si vlasy a jazykom prešiel po perách. Roztriasla som sa. Moje vnútro sa topilo v jeho pohľade. Uvidel ako sa mi trasú ruky. 

"Je ti zima. Uvarím ti čaj." povedal jemne a vzal moje ruky do svojich. V mojom podbrušku sa začalo rodiť tucet motýľov. Ako dlho som na toto čakala? Chytil moje ruky a priblížil ich k svojim perám. Potom na ne jemne dýchol. Jeho teplý dych spôsobil, že mi začali horieť líca. Otvoril dvere a podišiel k mojim, aby otvoril aj mne. Studený vietor mi trochu pomohol v tom, že som sa upokojila. Keď som vystúpila z auta, podlomili sa mi kolená. Ihneď ma chytil do náručia. Ruky mi ovinul okolo pásu a pomaly ma viedol k dverám. Vybral kľúče zo zadného vrecka nohavíc a  odomkol dvere drevenice. Keď sme vošli a rozsvietil, bolo to tam úplne rovnaké ako keď som sa rozlúčila s Noemi. Náhle ma vzal do svojich svalnatých rúk a jemne ma uložil na sedačku. Prekvapene som zažmurkala. Dosť dlhý čas sme mlčali. Joel podišiel do kuchyne a bez pohnutia stál opretý o kuchynskú linku, akoby sa s niekým zhováral. V tichosti a pokoji. 

"Noemi tu nie je?" spýtala som sa do ticha. 

"Nie. Odcestovala ku svojej sestre." povedal bez toho, aby sa otočil na moju stranu. Vôbec nebol prekvapený, že poznám jeho babičku.