Nepomenovaný - 66.časť

Opäť sa vzpriamene postavil a dal variť vodu. Potom zapol hudbu a priložil do krbu. Zo skrinky vybral sviečku a položil ju nad krb. Vytiahol zapaľovač a zapálil ju. Ach, ako mi toto chýbalo. Ako mi veľmi chýbal on. Urobila som si pohodlie na sedačke a sledovala každý jeho pohyb, akoby sa mal každú chvíľu stratiť. 

"Ďakujem, že si ma opäť zachránil." povedala som odovzdane. 

"Už druhýkrát sa k tebe správal násilne. Tretí raz sa už neovládnem a oplatím mu to rovnakou kartou." povedal nahnevane a strhol sa. Pohľad mal upretý na stenu oproti sebe, akoby tam sledoval nejaký film. Prstami zvieral kuchynskú dosku, o ktorú bol opretý a lícne kosti stláčal v hneve. Prekvapene som na neho hľadela. Ešte nikdy som ho takéhoto nevidela. Keď zbadal môj vystrašený výraz, jeho pohľad zjemnel. Do rúk vzal dva hrnčeky a čajník, ktoré položil na stôl a usadil sa na kreslo oproti mne. 

"Vrátil som sa kvôli tebe." povedal pokojne popritom ako nalieval čaj. Potom sa otočil ku mne a sledoval moju reakciu. Jeho tvár bola uvoľnená a priateľská. Nato aké vyznanie z neho vyšlo bol až príliš pokojný. Mňa jeho slová úplne vykoľajili. Vždy to vedel. Povedať niečo, keď som to najmenej čakala. Prekvapene som zažmurkala a premýšľala nad tým ako rýchlo sa dokáže upokojiť. Ešte pred chvíľou bola jeho tvár plná hnevu a teraz je opäť pokojný. Pravdupovediac, nevedela som, čo mu mám na to povedať, mala som chuť ho objať, ale moje obavy z odmietnutia ma nútili k tomu, aby som iba sedela a vyjavene na neho hľadela. Videla som ako sa mu zablesli oči a na tvári mu hral pobavený úsmev. Jemne som sa zamračila. 

"Zabávaš sa na mne?" vyprskla som zo seba. Rozosmial sa. 

"Nie. Len je milé sledovať tvoj výraz." povedal bezprostredne. Jeho úsmev bol nákazlivý a tak som sa usmiala aj ja. Odpil si z čaju a skúmavo ma začal pozorovať. Mala som pocit, že sa v izbe oteplilo, tak som si vyzliekla bundu. 

"Kedy si vlastne prišiel?" vyzvedala som. 

"Pred niekoľkými týždňami." povedal priamo a pritom pil čaj. 

Pochytil ma hnev. Tak dlho bol tu a vôbec ma nevyhľadal? Prečo? Musel vidieť moju nespokojnosť. 

"Prečo sa hneváš?" spýtal sa nechápavo a natočil hlavu do boku. 

"Akože prečo? Tak dlho si bol tu a vôbec si sa mi neozval?" vybuchlo zo mňa. Prekvapene na mňa zdvihol obočie. 

"Napísal som ti odkaz." usmial sa pobavene. Mňa to ešte viac dopálilo.