Nepomenovaný - 68.časť

"Prekvapila ma tvoja reakcia. Prisahám, že toto som nečakal." pousmial sa šťastne a bezstarostne. Potom mi otvoril prsty a do dlaní mi vložil škatuľku. Chvíľku som na ňu hľadela a premýšľala nad tým ako nadprirodzene Boh zmenil dnešný deň. Okamihy plné strachu vyplnil okamihmi plnými neskonalého šťastia. V duchu som mu ďakovala za to všetko požehnanie. Mala som privreté oči. Potom som sa otočila smerom k Joelovi. Pozoroval ma svojim magickým pohľadom. Jeho oči ma vťahovali. Do jeho príbehu života. Do ešte väčšej lásky. 

Otvorila som krabičku a snažila sa sústrediť na jej obsah. Boli tam náušnice. Niečo tak nádherne spracované som ešte nevidela. Mierne visiace slzičky zdobili živicou zaliate drobné farebné kvietky. Dokonale ladili s amuletom. Užasla som. 

Vytiahla som ich, dala si dole z uší svoje náušnice a zapla si nové. Už teraz som vedela, že budú moje najobľúbenejšie. Rovnako ako amulet, ktorý som dostala predtým. 

"Ďakujem. Sú prekrásne." povedala som s úsmevom. 

"O nič krajšie ako tvoj úsmev." povedal zaujato. 

Zahryzla som si do spodnej pery. 

"Nerob to, prosím." povedal zachrípnuto a z hlboka vydýchol. Pozeral na mňa uprene. 

"Čo presne?" spýtala som sa nechápavo. 

"Toto." prstom pohladil moju spodnú peru. Zachvela som sa a nervózne sa hrala so spodným lemom svojej blúzky. Napätie medzi nami zhustlo. Postavil sa a pomaly kráčal ku knižnici. Potichu som si vydýchla a napila sa čaju. Sledovala som ako niečo hľadá. Jeho chrbát bol jemne napätý. Po chvíli hľadania sa uvoľnil. Vytiahol tenkú brožúru a sadol si oproti mne. Malý okamih ma sledoval. 

Vošlo mi do srdca príjemné teplo. Ó, áno, ty si ten, ktorý môže všetko v mojom živote. Môj drahý. Môj milý. Sledovala som každý jeho pohyb. Chvíľku sa sústredil na to, čo držal v rukách a potom sa na mňa opäť zahľadel. Rozbúchalo sa mi srdce. Mala som pocit, že mi opäť číta myšlienky. Jemne sa na mňa usmial a ja som nervózne zažmurkala. Stále som nevedela, čo sa mu odohráva v hlave v súvislosti so mnou. 

"Môžem sa niečo spýtať?" odhodlala som sa na otázku. 

"Iste." povedal so sklopeným zrakom ako listoval v brožúrke. 

"Ty máš zbraň?" vŕtal mi v hlave zvuk brokovnice, ktorý som začula v lese. 

Pozrel na mňa priamo a skúmavo. Neodpovedal ihneď, akoby hľadal tie správne slová alebo premýšľal, čo som myslela svojou otázkou. 

"Čo presne myslíš?" 

"Vtedy, keď Vilo..." zhlboka som sa nadýchla a on videl ako zápasím so svojimi spomienkami. 

"Myslíš moju brokovnicu? Chodím často do hôr, ktoré som predtým neprebádal. Mám ju pre svoju bezpečnosť. Náboje v nej sú však slepé." povedal vážne. 

"Aha." vedela som, že sa ho nemusím báť. Moje srdce mi to našepkávalo. Z jemnej nervozity som si chytila novú náušnicu na pravom uchu a hrala sa s ňou. Joel odložil knižku na stôl a prisadol si bližšie ku mne na sedačku. Sledoval ma s pootvorenými ústami. Naše oči sa stretli a ja som si oblizla svoje suché pery. Do hrude mi vošlo vzrušenie z jeho pohľadu a z hlboka som sa nadýchla. Sledoval ma s tichým mlčaním. Tvár priblížil ku mne. Privrela som oči a čakala, čo sa stane. Pocítila som jemný dotyk jeho prsta na krku. Pomaly ním prechádzal zo spodu až k náušnici. Priblížil sa k môjmu uchu a šepol. 

"Si neodolateľná."