Nepomenovaný - 69.časť

Dýchala som stále z hlboka a perami sa snažila nabrať čo najviac vzduchu. Obklopilo nás nádherné teplo a srdce mi búšilo obrovskou rýchlosťou. Čakala som na bozk. Neprichádzal však. Tak som prekvapene otvorila oči. Ešte stále sa nado mňa skláňal a sledoval moju tvár. Jemne mi chytil pramienok rozpustených vlasov a hral sa s nimi ako malý chlapec. Viac som znervóznela. Zaťal sánku a jemne vydýchol. Jeho dych spôsobil, že mi do líc vošlo ešte väčšie teplo. Dvoma prstami ma jemne pohladil po pravom líci. 

"Tá červeň v lícach ti dodáva ešte väčšiu neodolateľnosť. Bude lepšie, keď si pôjdeme ľahnúť." povedal potichu so zastretým hlasom. 

Prekvapene a jemne zdesene som sa na neho pozrela. Rozosmial sa. 

"Každý zvlášť, samozrejme." 

Trochu som sa uvoľnila a usmiala sa na neho. Potom sa postavil, prehol sa a otočil sa mi chrbtom. Rukami si prehrabol vlasy a pošúchal si šiju. Slastne som ho sledovala. Prekvapene som sa trhla, keď sa náhle otočil ku mne. Musel vidieť môj očarený výraz. Jemne sa usmial a ukázal na schody. Cestu som už poznala. Tak som ho nasledovala. Keď mi otvoril dvere, všetko tam bolo presne také isté ako som si to pamätala. Na posteli bolo poskladané jeho biele tričko. 

"V kľude si ho môžeš obliecť." povedal starostlivo a pomaly sa priblížil k dverám, že odíde. 

"Budem spať dole." povedal pokojne. 

"Joel?" povedala som náhle. Prekvapene sa strhol, keď začul svoje meno. 

"Môžem ťa o niečo poprosiť?" nechcela som, aby odišiel. Túžila som po jeho blízkosti. 

"Iste." povedal nežne. 

"Ostal by si tu prosím so mnou? Nechcem spať sama." povedala som priamo. 

Pošúchal si bradu a podišiel ku mne. 

"Nechám ťa, nech sa prezlečieš a potom prídem. Dobre?" povedal starostlivo a isto. Prikývla som. 

"Ďakujem." usmiala som sa na neho a on odišiel. Jeho tvár bola jemná a pokojná. Obávala som sa odmietnutia, ale on súhlasil. Vydýchla som si úľavou. Potrebovala som jeho prítomnosť, aby sa mi pomaly liečili moje rany od Vila. Keď zavrel dvere, sadla som si na posteľ. Chvíľu som len tak hľadela do steny a potom som sa pozrela na miesto, kde bolo jeho tričko. Chytila som ho jemne do rúk a privoňala k nemu. Premýšľala som ako dlho som túžila potom, kým zacítim opäť túto vôňu. Keď som sa odhodlala a obliekla si ho, zaplavila ma neha. Túžila som ho pohladiť a pritúliť sa. Nevedela som však ako zareaguje. Bolo zjavné, že sa prestal brániť a užíva si jeho dotyky ku mne. Bála som sa však, aby som ja niečo nepokazila mojimi dotykmi k nemu. Ľahla som si a prikryla sa. Čakala som, kedy začujem jeho kroky. Hudba dole stíchla. Potom som počula vodu z kuchyne. S jemnou nervozitou som čakala, či naozaj príde. Po dlhšom čakaní spoza dverí prichádzali jeho kroky. Nervózne som sa pohmýrila v posteli. Zaklopal a ja som ho zavolala, nech vojde. V ruke držal misku. Pristúpil ku mne s rovnakou charizmou ako prvýkrát. Podal mi misku s ovocím a sadol si ku mne. 

"Nič si nejedla, tak som ti aspoň priniesol ovocie." povedal starostlivo. 

Do srdca mi vošla obrovská láska a obdiv. Jeho starostlivosť, to ako sa o mňa stará celý čas, udivovalo ma to a vyvolávalo v mojom vnútri ešte väčší hlad po ňom.